Smutný šedý život ateistu?

Ak sa niekde na sociálnych sieťach vyjadrím k tomu, že neverím na duše či posmrtný život, často reagujú veriaci v takomto, či podobnom znení: "To musí byť smutný život, ráno vstávať s vedomím, že raz keď umriem, tak nebude nič."

Z tejto reakcie je vidieť ten hlavný dôvod, prečo náboženstvá a viera pretrvávajú tak dlho. Podľa môjho názoru sa väčšina veriacich nedokáže vnútorne stotožniť s myšlienkou, že naša existencia nie je večná. Naháňa im to strach a dáva pocit neistoty. Preto radšej vsadia svoj život na slepú kartu a začnú veriť niečomu, čo síce nemusí byť pravda, no hlavne, že im to dáva nádej. A kolektívna viera v ten istý upokojujúci pocit ich "ubezpečuje", že ich po živote čaká ďalší level.

Ja však nemienim strácať čas modlením, ďakovaním a pripravovaním na na domnelý život po smrti. Som rád že viem, že moje vedomie je súčasť môjho fyzického sveta tu na Zemi a že nie je žiaden čo i len najmenší dôvod veriť, že pretrvá mimo môjho tela.

Radšej svoj čas, energiu a všetku lásku, pocity a dobré skutky venujem ľuďom, ktorí žijú so mnou na tomto svete počas môjho života. Nebudem ich dávať či šetriť pre imaginárnych strážcov brány do večného sveta.

Zmieriť sa s realitou je pre niekoho možno ťažký krok. Množstvu ľudí sa zdá svet bez nadprirodzených príbehov menej pestrý. To sa dá chápať - aj keď deťom zrazu vezmete rozprávky a príbehy o strašidlách a škriatkoch, tak ich ukrátite o niečo z ich života - niečo, čomu verili, že je skutočné.

Ale dáte im niečo viac - dáte im realitu. V nej má človek možnosť stále hľadať úžas vo vedeckom poznávaní mikro- i makrokozmu.

Rovnako sa môžeme naďalej nadchýnať nad nadprirodzeným svetom plným rôznych úžasných bytostí pri čítaní fantasy kníh, hraní videohier či pozeraní sci-fi filmov. A NEPOTREBUJEME TOMU VERIŤ, aby sme mohli našu fantáziu a predstavivosť zamestnať na plné obrátky.

Kým viete rozlišovať realitu od fantastiky, bude Váš svet skutočný a aj pestrý.