Budúcnosť islamu.

20.02.2019

Tento týždeň konečne (po roku môjho čakania) vyšiel film "Islam and the future of tolernace", ktorý sa rovnako ako rovnomenná kniha Sama Harrisa a Maajida Nawaza venuje lepšiemu pochopeniu Islamu a háklivým témam, ktoré sú s nim spojené. Film výborne obrazovo i príbehovo dopĺňa knihu z roku 2015 - v českom jazyku vydanú pod názvom "Islam a budoucnost tolerance" v roku 2016. Kto si tento veľmi vydarený film chce pozrieť alebo stiahnuť, nájde ho napríklad na Vimeu, Amazone alebo iTunes.

Ani v knihe a ani vo filme sa však nejedná o jednostrannú propagandu istého názoru, ale práve naopak - o otvorenú inteligentnú diskusiu na tému, či je islam naozaj náboženstvom mieru, aká je jeho budúcnosť a či je možné ho reformovať. Na jednej strane sedí ateistický aktivista, neurovedec a filozof Sam Harris a na druhej moslim, bývalý radikálny islamista a teraz sekulárny moslim Maajid Nawaz. Je úžasné a až takmer neuveriteľné, že sa konečne našla zmysluplná debata medzi ateistom a veriacim moslimom na tak podnetnej intelektuálnej úrovni. Nečakajte nadávky a vzájomné osočovanie s cieľom ukázať tomu druhému, že "proste nič nechápe". Ide o naozaj tolerantnú výmenu názorov, medzi ktorými je mnoho odporujúcich si.

Už len takáto otvorená a verejne prístupná diskusia o tak háklivej téme je malým víťazstvom. Je to dokument o slobode prejavu a hľadaní spoločnej cesty. Dokázali nájsť spoločnú reč a rozprávať o "náboženstve mieru", aj keď im obom za to hrozí zo strany radikálnych nasledovníkov tohto vierovyznania neprimeraný trest. Samovi za to, že je ateista, čo je podľa Koránu asi ten najohavnejší priestupok a Maajizovi za poukazovanie na najväčší problém Islamu - teokraciu zo strany islamistov a násilné šírenie náboženstva zo strany džihádistov.

Maajiz je pritom moslimom vyrastajúci v Británii, ktorý bol dlhé roky aktívnym islamistom verbujúcim nových členov pre islamskú ideologickú skupinu Hizb at-tahrír (Strana oslobodenia), ktorá sa snažila vytvoriť teokratický kalifát (Islamský štát). Po uväznení v Egypte a mučení a po tom, ako ho Amnesty International dostala von z väzenia, prešiel k sekulárnym moslimom a spoluzaložil think-tank Quilliam - prvú celosvetovú organizáciu namierenú proti extrémizmu.

Som rád, že rovnako ako v knihe, aj v dokumente vidieť zo strany Sama výrazne tolerantný prístup. Tak ľahko mohol nechať Maajida sa riadne zapotiť nad priamymi otázkami o jeho viere v Boha, ktoré by len ťažko dokázal rozumne zodpovedať, no debata sa neorientovala na to, aké dôvody má on k viere, ale skôr na to, ako pôsobí islam v dnešnej spoločnosti a ako si poradiť s radikalizáciou islamu.

Sam v knihe jasne uviedol "Nemám žiadny záujem s Vami diskutovať o existencii boha alebo dokonca o oprávnenosti presvedčenia, že Korán je slovom božím. Chcem Vás podporiť a Vašu prácu chápem ako hľadanie východiska a prekonávanie praktických problémov na ceste k reforme."

To neznamená, že Sam rezignoval. Dokonca sa stále vracia v knihe i dokumente k tomu, čo je podľa mňa najpodstatnejšie - že Korán je napísaný tak, že si v ňom extrémista veľmi rýchlo a ľahko dokáže nájsť verše, ktoré podporia jeho radikálne správanie. Korán je takmer na každej strane veľmi ostro orientovaný proti neveriacim a Maajidové slová o hľadaní tej správnej interpretácie samozrejme ku skutočnému riešeniu nevedú. Ale to je typický postoj umierneného moslima.

Nemusíme si ani hovoriť, že najväčším problémom náboženstiev (ale dokonca aj iných ideológií) je ich radikalizácia, fundamentalizmus a dogmatizmus. Zbaviť sa kompletne náboženstiev je utopický cieľ, ktorý je naozaj takmer nerealizovateľný. No zbaviť sa radikálneho dogmatického chápania a doslovného čítania nedokonalých svätých kníh, v ktorých si každý fundamentalista nájde ten "správny verš" na podporu svojho cieľa je to, proti čomu MUSÍME "bojovať". Toto sa jednoducho nesmie tolerovať. To ideologické zabíjanie a prenasledovanie s cieľom násilne presadiť svoju náboženskú dogmu v spoločnosti.

Naozaj je potrebné definovať nie len zákulisie a vnútorné nábožensko-politické aktivity v islamistických a džihádistických skupinách, ale pre mnohých aj zrozumiteľne vysvetliť, aký rozdiel je medzi umierneným moslimom, konzervatívnym moslimom, islamistom a džihádistom. A to sa v tejto knihe týmto dvom pánom výborne podarilo.
Mnoho ľudí oháňajúcich sa slovami ako islamofóbia, liberalizmus či rasizmus vlastne ani netušia, o čom rozprávajú. Kniha či film im možno pomôžu to trochu viac pochopiť.

Umiernení moslimovia a západní liberáli si Korán takmer vždy vysvetľujú po svojom (rovnako ako to robia umiernení kresťania s Bibliou) vďaka výborne natrénovanej intelektuálnej gymnastike. Čo je však horšie, zatvárajú oči pred konaním radikálnych džihádistov s výhovorkou, že ich konanie nemá nič spoločné s tým pravým náboženstvom mieru, ktorému oni veria či pokladajú za islam.

Sam veľmi príhodne prirovnal toto voľné čítanie a výklad svätých kníh k objednávke jedla v reštaurácii. Ak si FUNDAMENTALISTA prečíta jedálny lístok, na ktorom stojí, že dostanete "čerstvého homára", tak očakáva čerstvého homára, lebo ho tak má rád. Na rozdiel od neho si UMIERNENÝ objedná čerstvého homára a uspokojí sa aj s husacinou a chápe aj, že "čerstvý" môže znamenať čokoľvek, čo sa hodí a predefinuje v závislosti k určitému kontextu. A kto chce ísť do reštaurácie, kde nedostane realistickú predstavu toho, čo mu naservírujú?

Naozaj je vidieť na radikálnom islame a súčasnom stave jeho chápania podľa môjho názoru dva zásadné problémy:

Za prvé je to fundamentálne doslovné čítanie nemorálnej knihy, ktorá slúži ako návod na život veriacich a pritom obsahuje jasné a priame prikázania, ako nenávidieť a trestať iných. Nie to doslovné čítanie je chyba (ako sa to umiernení snažia naznačiť), ale samozrejme práve ten obsah knihy.

Za druhé je to snaha liberálov a niektorých umiernených moslimov ignorovať skutočnosti, že za násilnými a odpornými atentátmi, upaľovaním, týraním ľudí, odtínaním hláv v priamom prenoste a odpaľovaním sa v dopravných prostriedkoch v skutočnosti naozaj stojí ako hlavná hnacia myšlienka práve nasledovanie určitých pravidiel, ktoré sa dajú vyčítať v Koráne či Hádísoch. Ignorujú, že to isté náboženstvo, ktorému veria a tá istá kniha, ktorú čítajú - len v inej interpretácii - je tá sila, ktorá týchto morálne zvrátených ľudí ženie vpred a dáva im istotu a zbavuje strachu. Ich chápanie večnej odmeny, posmrtného života, obety pre Boha či vesmírneho boja proti zlu ich podnecuje v pocitoch správnosti svojho ohavného konania.

Najhorší vedľajší produkt práve tejto situácie, kedy islamskí radikáli zabíjajú inovercov a neveriacich a liberáli to úplne ignorujú a ospravedlňujú je, že (hlavne v Európe) neúnosne rastie a silnie radikálna pravica. Pravicové frakcie plné neonacistov, xenofóbnych nacionalistov a šovinistov získavajú vysoké percentá vo voľbách a podnecujú ďalšiu nenávisť. Namiesto riešenia situácie sa vďaka bigotom na oboch stranách situácia len vyhrocuje.

Kvôli nerozumnému správaniu tolerantných liberálov, ktorí srkajú hlavy do piesku, sú jediní, kto naozaj poukazuje na tieto skutočnosti práve extrémisti na opačnej strane.

Riešenie, ktoré potrebujeme však nie je násilie, ale rozumné zhodnotenie príčin a aj možného dopadu nášho konania. Extrémizmus nebol nikdy dobrým riešením. Pravý sekularista sa nesnaží náboženstvá zničiť. Snaží sa ich tolerovať, ak neobmedzujú tých, ktorí o ne nemajú záujem.