Bojovať proti radikálom alebo proti radikalizmu?

30.07.2019

Únos lietadiel a útok na budovy WTC vraj neboli činom istého náboženstva. Údajne boli činom iba devätnástich ľudí. Nemáme vraj hádzať všetkých do jedného vreca.

To ani nerobíme.

Avšak práve to náboženstvo to tým 19 ľuďom spôsobilo. Na to treba poukazovať.

Urobili by to tí muži aj bez presvedčenia, že západný svet je skazený, lebo sa neriadi pravidlami, ktoré spísal Mohamed v Koráne? Asi nie. Ich náboženstvo je to, čo ich k tomu viedlo.

Sam Harris v svojej knihe "Koniec viery" na úvodných stranách opisuje príbeh, v ktorom sa v autobuse plnom nevinných ľudí odpáli chlap s bombou pripevnenou na tele a množstvom klincov, guličiek z ložísk a jedu na krysy, aby dopad záhuby bol ešte účinnejší.

Vieme povedať niečo o tomto človeku na základe jeho činu? Vieme, či bol inteligentný? Či bol vzdelaný? Či bol populárny v škole? Či mal dobré zamestnanie?

Jeho správanie o ňom nič nevraví.

Prečo je však tak ľahké tipnúť si, aké vierovyznanie mal človek, ktorý spáchal tak hrozný teroristický útok vlastným odpálením na verejnosti medzi nevinnými ľuďmi?

Radikáli sú presvedčení, že ich kniha je viac než čokoľvek iné, akýkoľvek zákon či pravidlo. V Koráne i Biblii nájdu na podporu ich zvrátených presvedčení až priveľa veršov. Tieto verše ich "ospravedlňujú" z ich činov a hľadajú sa tak ľahko.

Bojovať proti takým ľuďom je márna snaha. Prídu ďalší. Treba preto hlavne poukazovať na ich náboženstvá a nie na jednotlivcov. Treba ukázať jasne, že náboženstvá sú ideologickým zdrojom nie len dobrého ale aj zlého konania, ktoré je postavené na dogmách a oddanej poslušnosti a že praktiky, ktoré využívajú na presvedčovanie ľudí (hlavne sľubovanie nebeskej nikdy nekončiacej odmeny a vyhráženie sa večným zatratením) sú hlavné nástroje, ktoré dávajú odvahu takýmto teroristom a vedú ich k hrozným činom.

A pritom sú to tvrdenia postavené na čistej viere v predstavy našich dávnych predkov a nie na poznaní skutočnosti.