Boja sa smrti veriaci viac, než ateisti?

20.02.2019

Báť sa, že zomrieme skôr, ako by bolo prirodzené a tým pádom nestihnúť naplniť svoj život tak, ako sme si naplánovali je normálne. Nechceme len tak zomrieť a hlavne nie, ak tu máme zanechať tak veľa potešenia, krásnych vecí a ľudí, na ktorých nám záleží. Rovnako báť sa bolestivého a zdĺhavého umierania je plne opodstatnený strach. Je to náš biologický inštinkt.

Mať však na druhej strane strach zo samotnej smrti, čiže toho, čo sa stane až zomrieme je neracionálne. Nič nenasvedčuje tomu, žeby sme mali prežiť smrť svojho tela. Žijeme však v spoločnosti, ktorá vďaka pretrvávajúcej TÚŽBE prežiť svoju smrť tvrdí, že nás čaká večný život a že tí, čo nespĺňajú isté podmienky budú za to veľmi kruto pykať. Preto sa strach zo smrti občas objaví aj medzi ateistami - lebo čo ak majú veriaci pravdu?

Vieme, že náš mozog umrie a s ním aj naše spomienky, naše vnímanie okolia a takmer s určitosťou aj naše vedomie, ktoré bez pamäte a percepcie nič nezmôže. Ateisti sú poväčšine zmierení s tým, že žijeme iba raz a náš ďalší život sa deje už iba prostredníctvom našich detí - predaním našich génov, výchovou a zanechaním spomienok na nás.

Je strach z konca existencie opodstatnený?

Mark Twain tento iracionálny strach z ničoty vhodne vystihol, keď povedal: "Nebojím sa smrti, už som bol mŕtvy miliardy a miliardy rokov predtým, než som sa narodil a nebolo to nič hrozné." Už i Epicurus to dávno pochopil a povedal: "Smrť nás nemusí zaujímať. Pretože pokiaľ existujeme, smrť tu nie je. A keď príde, tak už aj tak viac neexistujeme." Ani Isaac Asimov nepotreboval posmrtný život: "Neverím v posmrtný život, a tak nemusím tráviť celý môj život v strachu pred peklom, alebo v ešte väčšom strachu pred nebom. Nech sú muky pekla akékoľvek, myslím že nuda v nebi by bola ešte horšia."

A čo takí veriaci? Majú to teda pri umieraní ľahšie? Upokojuje ich pocit z večnosti?

Obrovská väčšina ľudí na Zemi verí, že prežijú svoju smrť. Či už sú to kresťania, moslimovia, židia, síkhovia alebo reinkarnovaní hinduisti, budhisti či džinisti. Všetci žijú v nádeji, že tento krátky úsek ich existencie nie je posledný a preto márnia drahocenný čas na prípravu na ten budúci - domnelý. Veria však všetci na tento posmrtný život naozaj z "hĺbky duše"?

Richard Dawkins to pekne vystihol v knihe Boží blud, keď napísal: "Keby to mysleli naozaj vážne, nechovali by sa všetci ako opát z Ampleforthu? Keď mu kardinál Basil Hume povedal, že on sám umiera, opát bol z toho úplne nadšený a vraví: 'Gratulujem! To je skvelá správa! Keby som tak mohol odísť s Vami.' Zdá sa, že tomu opát veril naozaj úprimne."

Znie to komicky však. Ale nemalo by to tak byť? Prečo niečo také nehovoria všetci kresťania, keď sa dozvedia, že im umiera priateľ či príbuzný? Prečo zbožní ľudia, ktorým lekár povie, že im ostáva len pár dní života, nejasajú a netešia sa na skvelý čas v nekonečnej a nepredstaviteľne dokonalej radosti? Prečo sa ľudia na pohreboch netešia z radosti zosnulého? Neveria však sami tomu, o čom nás stále presviedčajú - že Boh je milosrdný a láskavý a miluje ich? Majú strach, že skončia v pekle, očistci alebo NIKDE?

Dawkins spomína v knihe aj skúsenosť istej zdravotnej sestry, ktorá celý život pracuje v domove pre seniorov, kde je smrť každodennou záležitosťou. Tá si dlhoročným pozorovaním všimla, že najväčší strach zo smrti majú práve veriaci. Takže otázka nastáva: Je náboženské učenie o posmrtnom živote naozaj v praxi tak utešujúce? Alebo uteší (aj keď klamlivo) iba tých naozaj zopár veriacich, ktorí na posmrtný život v raji bez výhrady veria?

Často som dostával otázku od veriacich, či by som ja ako ateista veriacemu dieťaťu, ktoré umiera na smrteľnej posteli povedal do očí, že nebo neexistuje a nič ho na druhej strane nečaká. Len preto, lebo je to podľa mňa pravda. Odpoveď je jednoduchá: Samozrejme, že by som mu to NEPOVEDAL. Bolo by to nehumánne a kruté. Dieťaťu, ktoré tomu už verí a nie je vyrovnané so žiadnou inou alternatívou, by táto informácia naozaj iba poškodila. Nemalo by zmysel mu hovoriť môj názor.

Deti však už od začiatku treba vychovávať s tým, že pravdepodobne ich po smrti žiaden Ježiško s roztvorenou náručou čakať nebude. A ak im nebudeme dávať plané nádeje a infikovať ich mozgy od mala prehnanými očakávaniami, tak nebudeme musieť riešiť takéto dilematické situácie. Ľahšie ako klamstvo to nebude, ale bude to férové a správne.

Čo sa teda stane po našej smrti? Asi len to, že naše nemocničné lôžko dostane niekto iný. A potom sa stane ešte veľa ďalších udalostí - no my už toho súčasťou nebudeme. Viac nevieme. Nevedia to ani veriaci a an i neveriaci. Jediný rozdiel je len v tom, že veriaci po niečom VIAC ako je smrť túžia.