Podcast 17

V dnešnej časti by som chcel tematicky nadviazať na posledný diel venovaný tvorbe novozákonných evanjelií. Vravel som o tom, ako nedôveryhodný môže byť obsah príbehov, ktoré sa predávali čisto ústne desiatky rokov až do ich prvého spísania a koľko nie len nevedomých, ale aj zámerných chýb a pretváraní príbehov sa dopúšťali prepisovači v prvých storočiach.

Skepticky mysliaci jedinci už aj doposiaľ určite pochopili, že na tie často citované "doslovné výroky" historického Ježiša sa asi veľmi spoľahnúť nebudeme môcť.

A to sme sa nedostali ešte k dnešnej téme, v ktorej vám porozprávam o tom, že tých evanjelií o živote Ježiša Krista, ktoré kolovali medzi rannými kresťanmi, boli mnohé desiatky. A tie sa diametrálne odlišovali medzi sebou dokonca aj vo fundamentálnych názoroch.

A k tomu všetkému - tie príbehy, ktoré to dobojovali víťazne do "nám tak známej Biblie", vlastne poväčšine ani nepísali tí, ktorých by ste za autorov pokladali.

Zaujímavé však?! Zaujímavejšie je však to, že je to medzi historikmi úplne jasný a všeobecne uznávaný fakt, no bežného pouličného kresťana, ktorý by o tomto vedel, by ste veľmi dlho hľadali.

Myslím, že poznávanie vzniku spisov, ktoré tak výrazne ovplyvnili tvorbu kultúry západného sveta, by mal ovládať každý náboženský skeptik. Ak sa naučíte niečo viac o pôvode vzniku kresťanstva a biblických spisov, jeho formovaní a pretváraní, pochopíte aj, že kresťanmi prezentovaný "jasný odkaz ľudstvu od Boha", nie je ani náhodou tak jasný a dôveryhodný, ako by sa zdalo.

Kresťanstvo bola v prvých dvoch storočiach jedna ohromná zmes rôznorodých názorov a učení. Často sa vraví, že to ani nebolo kresťanstvo, ale KRESŤANSTVÁ. Kresťania medzi sebou nesúhlasili ani v tých najhlavnejších bodoch ako: Kto je Boh? Akú úlohu zohráva Ježiš na Zemi? Ako ich uctievať? Čo nastane po smrti?... Medzi rannými kresťanmi panovali obrovské nezhody v chápaní posolstva, ktoré údajne chcel zanechať Ježiš ľudstvu. Rôzne kresťanské sekty mali obľúbené evanjeliá, ktoré sa čítali. Niektorí preferovali Lukáša, iní Marka, ďalší zase Jána. Boli aj takí, čo nedali dopustiť na Tomášove, Máriino či Petrove evanjelium, ktoré ani v dnešnej Biblii nenájdete.

Avšak históriu píšu tí čo vyhrávajú, a tak sa za PRAVÉ pokladajú tie evanjeliá, ktoré presadzovala ortodoxná (teda tzv. pravoverná) cirkev, z ktorej nakoniec vzišli takmer všetky naše dnešné kresťanské vetvy od katolíkov, cez protestantov až po východné cirkvi. Problém je len s tým, že v tej dobe sa každý pokladal za vyznávača pravej kresťanskej viery. Nikto nepripustil, že by sa mýlil. Tí ostatní, boli z ich pohľadu heretici, ktorí nepochopili pravý význam Ježišovho príbehu.

Nie som odborník, ktorý by chcel vysvetľovať teologický význam týchto evanjelií. To nie je podstatou tohto podcastu. Ide mi skôr o historický pohľad. Chcem vrhnúť svetlo na fakty vzniku a šírenia povestí a príbehov o Ježišovi v prvých storočiach a pozrieť sa na názory odborníkov a údaje, ktoré by mohli byť pútavé aj pre iných laikov. Mňa osobne zaujali.

Mnohí ateisti, ktorí sa vyjadrujú, že prešli z kresťanstva k ateizmu neuvádzajú ako zdroj svojej premeny diela Dawkinsa, Harrisa, Hitchensa či iných predstaviteľov hnutia nového ateizmu, ale práve diela kritických historikov skúmajúcich historicitu kresťanstva, akými sú napríklad Bart Ehrman, Elaine Pagels, Richard Carrier a ďalší.

Začnem teda najprv tým, čo nám tu zostalo až do dnešných dní a čo väčšia dobre pozná - či už priamo z čítania alebo z počutia. Zameriam sa na Novozákonný kánon, teda cirkvou uznanú zbierku novozákonných kníh, ktorá je tou výrazne tenšou, čitateľnejšou a aj inšpiratívnejšou časťou Biblie - od Starého zákona ma na hony ďaleko. Je väčšinou dnešných kresťanských denominácií prijímaná v rozsahu 27 kníh. Sú to písomnosti viacerých autorov, ktorí vyrozprávali buď životný a misionársky príbeh Ježiša alebo vravia o kresťanstve v jeho prvých rokoch.

Určite ste už počuli príbehy o živote syna Božieho, ktoré sa dostali do Biblického kánonu. Bežnému kresťanovi by mali byť tieto štyri príbehy notoricky známe. Sú to takzvané evanjeliá - čo v starogréčtine znamená "dobré zvesti" - podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Za nimi nasledujú v Novom Zákone ďalšie písomností - kniha nazvaná Skutky apoštolov, 13 listov od apoštola Pavla, 8 listov ďalších apoštolov a na záver pribudla ešte kontroverzná apokalypsa od Jána, ktorej pridruženie ku kánonu bolo mnohokrát diskutované i mnohými odmietané.

Kresťania si radi predstavujú, že tieto listy a evanjeliá boli bezprostredne po smrti Ježiša spísané očitými svedkami, bola potvrdená ich pravosť a tak bola následne vytvorená kniha, ktorá dožila až dodnes, a to v nezmenenom stave. Nič však nemôže byť ďalej od reality.

Táto zbierka kníh nebola spísaná v krátkej dobe po udalostiach a ani nepadla z neba - teda autori neboli očividne vedení neomylnou božskou bytosťou či duchom svätým - no bola ako celok zostavená až o pár storočí neskôr. Dovtedy sa výber často menil a viedli sa spory o tom, čo kresťanská náuka má obsahovať a čo nie. Ranní kresťania zastávali veľmi diverzné pohľady na to, čo je pravá podstata a posolstvo ich viery. Do 4. storočia sa výber utriasol a od tej doby už zostala táto zbierka takmer nemenná. To sme však časovo už v dosť ďalekej budúcnosti vzhľadom na opisované udalosti. Pozrime sa, čo sa teda dialo dovtedy.

Historici sa odôvodnene domnievajú, že veľká časť týchto biblických kníh nie je písaná autormi, ktorým sú pripísané a napríklad niektoré Pavlove listy sú dokonca zaručene plagiáty od iného autora, aj keď sú písané akoby v jeho mene. Z celkovo 27 kníh Novej zmluvy je iba OSEM braných všeobecne ako spisy autorov, ktorým sú priradené. Je to 7 listov apoštola Pavla (z celkovo 13) a 1 apokalypsa, ktorá síce je asi písaná autorom s menom Ján, no nikto nevie, kto ten Ján je. Určite to však nie je ten Ján, ktorý písal evanjelium podľa Jána.

Čiže v prípade väčšiny kníh sú autori proste podvodníci, ktorí tvrdili, že sú niekým iným. A ako teda máme veriť obsahu týchto písomností, keď ich autori klamali už aj o tom, kto vlastne sú?! Netvrdia to len skeptickí historici. Pri mnohých knihách, ako napríklad pri prvom liste Timotejovi či druhom Petrovom liste je konsenzus jasný aj medzi väčšinou kresťanských historikov. Sú to diela iných autorov. Sú buď štylisticky či teologicky veľmi odlišné alebo dokázateľne boli spísané až po smrti ich autora.

Kto boli teda skutoční autori štyroch biblických evanjelií?

To nikto nevie.

Dlhé storočia bola uznávaná cirkevná tradícia, že autori nazvaní Matúš a Ján boli priamo Ježišovi apoštoli a teda aj očití svedkovia. Matúš mal byť vyberač daní a Ján mal byť Ježišovým milovaným spoločníkom. Ďalší dvaja, Marek a Lukáš sú blízki tým, čo poznali Ježiša osobne. Marek bol spoločníkom a pisateľom apoštola Petra a Lukáš spoločníkom apoštola Pavla, ktorý však tak či tak živého Ježiša nikdy nestretol.

Je všeobecne akceptované, že evanjeliá boli spísané najskôr desaťročia po udalostiach. Potvrdzuje to mnoho skutočností. Portál earlychristianwritings.com uvádza pravdepodobné roky spísania týchto evanjelií a medzi prvé sa vo všeobecnosti radí evanjelium podľa Marka z rokov 65-80, nasledované mimobiblickým evanjeliom podľa Petra, neskôr boli spísané evanjelia podľa Matúša a aj podľa Lukáša, približne tie isté rozpätie uvádza aj pre mimobiblické evanjeliá Egypťanov a Hebrejcov. Posledné biblické, teda Jánove, bolo spísané až niekedy v rokoch 90-120. Niektorí historici sa domnievajú, že mimobiblické Tomášove evanjelium mohlo byť úplne prvé, no tu sa to určuje ťažko, keďže v ňom nie je spísaný príbeh a teda nemá žiadnu dejovú líniu. Sú v ňom iba vypísané Ježišove údajné výroky.

V neskoršej dobe, teda v priebehu druhého storočia boli spísané aj ďalšie ústne predávané príbehy o Ježišovom živote, ktoré dlhé roky kolovali v rôznych kresťanských komunitách. Boli to evanjeliá podľa Ebionitov, Barnabáša, Evy, Márie, Judáša, Filipa, detské evanjelium podľa Tomáša, Jakubove protoevanjelium, evanjeliá pravdy, dokonalosti a mnohé ďalšie. K tomu ďalšie desiatky až stovky iných kresťanských spisov, či už skutkov jednotlivých apoštolov, listov kongregáciám alebo apokalýps. A to všetko vzniklo v prvých dvoch storočiach v oblasti, kde sa šírili tieto príbehy ústne z človeka na človeka. To je rovnako jasný dôkaz toho, že príbehy sa pretvárajú, upravujú, prikrášľujú. Na počiatku totiž bola naozaj jedna objektívna udalosť - nech už bola akákoľvek - a po pár desiatkach rokov tu máme bohatý repertoár neskutočne farbistých príbehov, historiek a anekdot.

Uvedené roky sú akceptované prevažnou väčšinou mainstreamových historikov i teológov. Vyplýva z toho, že štyri biblické evanjeliá boli spísané najskôr asi 40 až 70 rokov po smrti Ježiša. Práve tieto boli prvými cirkevným otcami vybrané ako "jediné pravé" na základe určitých kritérií, ako napríklad súlad s teologickým výkladom učenia práve tejto víťaznej kresťanskej vetvy, čo najmenej neuveriteľných (až rozprávkových) prvkov, minimum protirečenia si medzi sebou či uveriteľnosť autorstva.

Apropo protirečenie: Tieto štyri novozákonné evanjeliá si odporovali v základných tvrdeniach najmenej aj preto, lebo tri z nich sú tzv. SYNOPTICKÉ, čo znamená, že vychádzali z jediného zdroja, používajú podobné popisy udalostí a v mnohých frázach sú takmer alebo doslovne identické. Podľa veľkej časti odborníkov stálo Matúšovi ako predloha Markovo evanjelium. Matúš totiž prebral 94% obsahu vrátane mnohých doslovných fráz od Marka. Skúste si napríklad prečítať príbeh o uzdravení z lepry v týchto troch evanjeliách. Nie sú to teda ani náhodou na sebe nezávislé zdroje očitých svedkov.

Existuje aj hypotéza, že pri spisovaní týmto autorom poslúžilo aj hypotetické evanjelium nazvané ako Q (z nemeckého Quelle), ktoré bolo zdrojom pre všetkých troch autorov. Táto hypotéza však nebola nikdy doložená nálezom či priamou dobovou odvolávkou.

Jedine Ján pri písaní vychádzal AJ z iného zdroja. Ako uvádza napríklad aj kresťanský profesor Mark Goodacre či ďalší historici, synoptické evanjeliá boli autorovi vystupujúcom pod menom Ján známe, lebo svoju verziu spísal desiatky rokov po tom, ako boli synoptické evanjeliá v obehu. No nesúhlasil úplne s ich interpretáciou a mal o niečo iný pohľad na Ježiša, jeho podstatu a životný príbeh. Nebol to teda takisto úplne nezávislý zdroj očitého svedka, ktorý by priniesol príbeh úplne oddelene od príbehov iných autorov. Len sa rozhodol nekopírovať text tak okato ako Matúš a Lukáš.

Tento problém doslovného opisovania však nie je bežný iba v Novom zákone. Skúste si v Starom zákone prečítať napríklad 19. kapitolu Druhej knihy kráľov od Jeremiáša údajne zo 6. storočia a následne 37. kapitolu Izaijáša zo 7. storočia a budete žasnúť, ako dokonale totožne a presne duch svätý diktoval týmto dvom autorom texty.

Väčšina kritických historikov, a dokonca aj niektorí kresťanskí historici, sa prikláňajú k názoru, že by bolo veľmi nepravdepodobné, aby tieto štyri evanjeliá spísali tí, ktorých mená sú uvedené v názvoch a zjavne teda neboli napísané na základe očitého svedectva ale prinajlepšom to boli údaje z druhej ruky. Alebo aj z dvadsiatej. Evanjelium podľa Matúša teda nie je Matúšove evanjelium či podľa Matúšovho učenia, ale len evanjelium podľa Matúšovej tradície.

Samozrejme nájdu sa aj extrémnejšie názory, vybočujúce z tejto hlavnej línie. Na jednej strane sú to fundamentálnejší kresťanskí teológovia, ktorí trvajú na pravosti autorstva udávaného názvami evanjelií a na opačnej strane sú dokonca silne skeptickí historici ako napríklad Dr. Richard Carrier, ktorí tvrdia, že v skutočnosti ani žiaden Ježiš ako historická osoba neexistoval. Ja sa chcem zamerať hlavne na všeobecne akceptované stanoviská kritických historikov a nie na hraničné názory fundamentalistov či mythicistov.

Ak uvážime všeobecne prijaté názory, že Markovo evanjelium naozaj bolo spísané ako prvé a Mark ho napísal okolo roku 70 nášho letopočtu, bolo by dosť podivné, aby Matúš, ktorý bol údajne jedným z apoštolov a teda aj očitým svedkom, musel opisovať takmer celého Marka, ktorý Ježiša nestretol a bol len spoločníkom apoštola Petra. Podivné, však.

Samotná hodnovernosť Marka ako autora zaznamenávajúceho myšlienky apoštola Petra tiež neznie veľmi dôveryhodne. Prečo by sa napríklad nachádzalo viac príbehov o Petrovi v iných evanjeliách, než v tomto? Dokonca aj taká základná vec, akou je to, že Ježiš Petra nazval skalou na ktorej bude stavať svoju cirkev. Nenachádzal by sa tento údaj skôr v tomto Markovom evanjeliu a nie v Matúšovi? A keď už bol ten Mark iba presným pisateľom očitých svedectiev apoštola Petra, tak prečo by nazval toto dielo ako "Evanjelium podľa Marka", keď sú to všetko Petrove slová? Dosť drzé a nemiestne privlastňovanie si duchovného vlastníctva, no nie?

To je len pár z mnohých dôvodov, prečo sa pozerať na pravosť uvádzaného autorstva skepticky. Medzi ďalšie pomerne významné dôvody uvádzané odborníkmi patria aj nasledovné body:

- Ani jedno zo štyroch kanonizovaných evanjelií nie je PODPÍSANÉ autorom a ani jedno NETVRDÍ, že by bolo písané apoštolom či dokonca očitým svedkom!

- Nie len že autori nie sú nikde uvedení, no v evanjeliu podľa Matúša bol nazývaný Matúš dokonca v tretej osobe. Nie teda, že sa stalo "mne" Matúšovi, ale čo sa stalo "jemu" Matúšovi. Písal by teda autor v inej osobe? A aj keby príbeh diktoval niekomu inému, lebo sám písať nevedel, tak by snáď vznikal diktovaný text v tretej osobe?

Mnohí kresťania proti myšlienke dodatočného priradenia mien evanjeliám argumentujú v znení, že prečo sa evanjeliu pripísalo meno napr. Marka, či dokonca Lukáša - menej významného nasledovníka apoštola Pavla a nie radšej meno nejakého priameho apoštola - napríklad priamo Petra, Tomáša či Bartolomeja. No ale veď Petrove i Tomášove evanjeliá existujú tiež. Dokonca boli spísané ako jedni z prvých. I o existencii Bartolomejovho evanjelia vieme z odvolávok prvých cirkevných otcov. No sú v nich také neharmonizujúce výroky, že sa do Biblie zaradiť ani nedali. V dôležitých teologických bodoch by kolidovali s výkladom uznaných evanjelií. Evanjelií teda bolo obrovské množstvo a boli prisudzované takmer každej známej osobe okolo Ježiša. Niesli mená aj výrazne menej dôležitých osôb ako Filip či Nikodemus.

Zaujímavé aj je, že množstvo evanjelií, ktoré sa do Biblie nedostali, v texte priamo uvádzajú, že sú písané apoštolmi. Napríklad mimobiblické evanjelium podľa Tomáša (udávané ako jedno z najstarších) uvádza v úvode slová: "Toto sú skryté slová, ktoré povedal živý Ježiš. A Didymos Judas Tomáš ich spísal." Tu je autor jasne uvedený (či pravdivo, nikto nevie). Aj napríklad v spomínanom mimobiblickom evanjeliu podľa Petra (spísanom asi po Markovi, no pred ostatnými evanjeliami) stojí napr. "Ale ja Šimon Peter a môj brat Andrej sme zobrali naše siete a šli k moru." V biblických evanjeliách nič takéto nenájdete. Autori nie sú vôbec uvedení.

Počul som aj námietku, že za hodnovernosť autorstva biblických evanjelií sa dá považovať, že sme nikdy nenašli tieto evanjeliá v anonymnej verzii, teda bez priradenia k týmto autorom, prípadne priradené iným autorom. No ale veď ako som vravel, my nemáme vôbec žiadne rukopisy, ktoré by sa zachovali z celého prvého či začiatku druhého storočia. Neexistuje jediná zachovaná kópia, záznam či spomienka na akékoľvek evanjelium spred roka 130 n.l. Máme len útržky kópií kópií z druhej polovice druhého storočia. Prvým všeobecným záznamom bola zmienka apoštolského otca Papia, ktorý síce spomenul Markove evanjelium okolo roku 130, no nevieme či to bolo to, ktoré dnes za Markove pokladáme, lebo z neho necitoval. Podľa neho Mark nezabudol vo svojom svedectve uviesť žiaden údaj, čo je dosť podivné pri pomyslení, že je to to najkratšie evanjelium a neobsahuje mnoho výrokov a úkonov Ježiša spomenutých v iných evanjeliách. K tomu všetkému sa Papius v mnohých iných výrokoch jasne mýlil a mnohé jeho názory sú odmietané dokonca aj kresťanmi.

A navyše, ani pre mnohé iné mimobiblické evanjeliá nemáme kópie s inými menami. Znamená to teda, že ich autormi sú naozaj uvedení apoštoli a cirkev sa napriek ich pravému autorstvu a očitému svedectvu rozhodla ich vyradiť?

Zaujímavým poznatkom je aj to, že Ján údajne okrem posledného evanjelia napísal aj poslednú knihu Biblie, tzv. apokalyptické "Zjavenie Jána" a ďalšie tri knihy. Tu sa väčšina historikov zhodne, že knihy sú tak odlišne písané, že očividne nemohli byť dielami toho istého autora. Štylistika a formulácia, spôsob vyjadrovania i použité slová ukazujú, že šlo o rozdielnych autorov. Ktorý teda bol ten "pravý" Ján, apoštol? Autor evanjelia, autor zjavenia alebo ANI JEDEN?

Čo je asi najpodstatnejšie, evanjeliá neboli spísané v aramejčite (Ježišovej materčine a jazyku jeho apoštolov) a ani v hebrejčine. Boli spísané v gréčtine, čo bol najbežnejší jazyk rímskej elity. A nie akou-takou gréčtinou, ale gréčtinou na vysokej rétorickej úrovni, ktorou dokázal komunikovať iba vysoko vzdelaný Grék. Dosť nepravdepodobné prisudzovať takého jazykové zdatnosti aramejsky rozprávajúcim sedliakom bez adekvátneho vzdelania z oblasti Galilei. Navyše doslova podľa knihy Skutkov (Sk 4:13) boli Ján spolu s Petrom negramotní. Samozrejme, veď rybári nechodia do škôl.

Je možné, že by Ján alebo Peter po týchto udalostiach začali navštevovať školu, naučili sa čítať a písať, brali hodiny cudzieho gréckeho jazyka a extra hodiny kompozície? Evanjelium podľa Jána i Petrove listy sú písané elegantnou gréčtinou, ktorou dokázali písať iba elitní grécki vzdelanci. Nuž, hypoteticky je to možné, no je to príliš nepravdepodobné.

Je ešte mnoho ďalších bodov, ktoré spochybňujú autorstvo, ako napríklad chybné geografické údaje popisovaných miest, ktoré by našinec mal poznať, chyby v datovaní udalostí či vzájomné kontradikcie, ktorých by sa očití svedkovia nedopustili, no kvôli rozumnému rozsahu podcastu sa už ďalším bodom nehodlám venovať.

Evanjelia v Novom Zákone sú teda s veľkou pravdepodobnosťou výtvorom niekoho iného, než kresťanskou tradíciou zmieňovaných autorov.

Ale čo sú zač všetky tie ostatné evanjeliá, či spisy, z ktorých niektoré autorov uvádzajú a nedostali sa do súčasného znenia Nového zákona kresťanskej Biblie. Poznáme stovky ďalších evanjelií, listov a spisov z prvých dvoch-troch storočí, ktoré sitom ortodoxie neprešli. Zarážajúce na tom je, že obrovská väčšina kresťanov o ich existencii a pestrosti počiatkov ich vierouky ani len netuší.

Bežní kresťania totiž pol druhého tisícročia verili, že existujú len štyri evanjeliá. Veľmi dlhú dobu nám príbehy o Ježišovi totiž neboli vôbec prístupné. Žiadne kópie sa nám nezachovali. Historici o nich vedeli iba zo spisov pôvodných cirkevných predstaviteľov, ktorí sa o nich zmieňovali - samozrejme v tom negatívnom svetle. Až relatívne nedávne archeologické nálezy nám ich konečne poskytli a naše poznanie a chápanie diverzity prvokresťanských príbehov sa značne obohatilo.

Nebudem súdiť, či sú tieto pôvodne zakázané, stratené a neskôr znova objavené evanjeliá o Ježišovi Kristovi hodnovernejšie či lepšie, než štyri cirkvou uznávané. To nech posúdia omnoho študovanejší a erudovanejší odborníci a historici. Chcem len poukázať na ich existenciu, na rôznorodé názory prvých kresťanov a na okolnosti ich neprijatia do Novozákonného kánona.

Týmto mimobiblickým knihám sa hovorí aj APOKRYFY. To, čo katolíci nazývajú apokryfy, pomenúvajú protestanti pseudoepigrafy. Vo všeobecnosti boli apokryfy považované za diela falošných autorov, teda niekoho kto nebol očitým svedkom alebo aspoň blízkou osobou očitému svedkovi. Ale ako som práve uviedol, ani tí uznaní autori nie sú dnes považovaní za pravých.

V súčasnosti je známych vyše 30 takýchto evanjelií, ktoré sa hlavne vďaka nálezom v 19. a 20. storočí dostali na svetlo sveta. Podľa odborníkov ich mohlo byť až päťdesiat či viac, no ďalšie sa nám nedochovali. Okrem nich sa objavili aj ďalšie prvokresťanské dokumenty - vyše 15 apokalýps, množstvo kníh skutkov a desiatky spisov a listov.

O týchto apokryfných evanjeliách sa okrajovo učí na teologických fakultách, no sú aj študovaní kňazi, ku ktorým sa nedostala takmer žiadna informácia o ich existencii. Na druhej strane historici veľmi dobre poznajú a posledné dve storočia pomerne intenzívne diskutujú o týchto spisoch. Tí však málokedy komunikujú s laickými veriacimi. To robia iba kňazi. Samozrejme tieto odlišné názory na kresťanstvo i Krista majú istý potenciál na destabilizáciu kresťanstva, tak prečo sa v nich vŕtať. Hlavne ak si uvedomíte, v akom rozpore sú v nich obsiahnuté tvrdenia v porovnaní s hlavnými štyrmi evanjeliami. Náplňou a cieľom kňazov tak či tak nie je vykladať historické fakty a okolnosti, ale skôr poúčať o teologickom význame a morálnom chápaní uznaných doktrín.

A tak dostáva bežný zvedavý kresťan, ktorý sa o ich existencii dozvie, často len jednoduchú odpoveď, že to sú vymyslené príbehy heretikov. Ale také jednoduché to určite nie je.

Medzi rannými kresťanmi malo veľkú obľubu (keďže ešte nebol facebook ani youtube) skupinové počúvanie príbehov o Ježišovi. Ako som minule vysvetľoval tieto príbehy sa jednoznačne pretvárali a doplňovali o zázračné a napínavé prvky a preto nakoniec vznikli desiatky rôznych výkladov tej istej udalosti. Tak to v orálne tradovaných príbehoch totiž chodí.

Podľa všeobecne akceptovaného názoru historikov, boli pre jednotlivé kresťanské skupiny v priebehu prvých dvoch-troch storočí, príbehy ktoré popularitou v ich komunite prevažovali, zaznamenané aj v písomnej forme. Rôzne skupiny zastávali odlišné názory o dôležitosti a presnosti tých či oných príbehov. Niektoré interpretácie týchto legiend boli viac obľúbené ako iné. Ranní kresťania si podľa všetkého čo vieme, najviac obľúbili a chceli počúvať hlavne evanjeliá podľa Marka či Matúša. Napríklad Tomášove, Petrove či Judášove evanjelia neboli v tej dobe až tak populárne a dôležité boli iba pre niektoré skupiny.

Čo to boli za skupiny a aké mali názory?

V prvých dvoch storočiach boli pomerne rozšírenou kresťanskou skupinou napríklad Ebioniti. Boli to na kresťanstvo konvertovaní židia, ktorí trvali na udržaní svojej "židovskosti" a následovali striktne Mojžišove prikázania. Každý kto chcel nasledovať Ježiša musel byť židom a muži museli byť teda obrezaní. Dokonca boli tak striktne monoteistický, že nepokladali Ježiša za božskú osobu od narodenia. Ich verzia svätých textov obsahovala napríklad verziu evanjelia podľa Matúša, ktorí je najviac naklonený židom, no vyškrtli z neho prvé verše o zrodení Ježiša z panny. Duch svätý podľa nich vstúpil do Ježiša až počas jeho krstu prijatého od Jána Krstiteľa.

Presne na opačnom názorovom konci stál Markion zo Sinopy, významná osobnosť prvokresťanskej doby, ktorý ako prvý prepojil evanjelia s Pavlovými listami. Žil medzi rokmi 100 až 160 a tvrdil, že k pochopeniu Božej zvesti postačuje jedno evanjelium (Lukášove) a 10 Pavlových listov. Jeho dva významné spisy Instrumentum a Antitézy sa nedochovali a vieme o nich najviac z rozsiahlych kritických diel od Tertulliona a Ireneja. O významnosti Markiona svedčí aj to, že o Ebionitoch nájdeme asi len dve krátke zmienky, no kritike Markióna venovali niektorí ranní cirkevní otcovia niekoľko knižných zväzkov.

Podstatou Markionového učenia je odmietanie Starého zákona ako súčasť Biblie. Starý zákon je totiž o inom Bohu. O tom židovskom - krutom a nemilosrdnom stvoriteľovi sveta. Ježiš naopak hlásal posolstvo dobrého a spravodlivého Boha, ktorý prišiel oslobodiť ľudstvo od toho židovského. Takéto dualistické poňatie, pre ktoré sú typické takéto protikladné sily dobra a zla, obhajoval Markion okrem iného aj príkladom Ježišovho uzdravovania ľudí postihnutých leprou, kdežto v Starom zákone sú ľudia s leprou označení za nečistých a nepustení do stánku Božieho. Ježiš tiež odmietal množstvo židovských zvykov a predpisov (napr. obriezku), rovnako ako apoštol Pavol. Pre Markiona bol Pavol veľkým hrdinom.

Prijatie takéhoto učenia by znamenalo výrazne radikálny krok. Takto mohli byť ľahko odmietnuté všetky židovské zákony a predpisy a dnešní kresťania by nemuseli mať hlavy v smútku pri obhajobe ich nekonečne milujúceho Boha, ktorý sa však v Starom zákone správa skôr ako sériový vrah. Ak by bol tento výklad kresťanstva od Markiona uznaný, vyzeralo by dnes kresťanstvo úplne ináč a bolo by podľa môjho názoru aj oveľa tolerantnejšie.

Rímski veľkokňazi s jeho učením však rázne nesúhlasili. Markion si teda vyrobil vlastnú cirkev, ktorá je známa pod názvom markionistická, a tá pretrvala ešte 2 storočia aj napriek Markionovej exkomunikácii a zákazu jeho cirkvi od cisára Konštantína. Stúpencov mala v tej dobe dokonca VIAC, než cirkev ortodoxných kresťanov.

Markion bol svojim prevratným učením pravdepodobne nepriamo zodpovedný za urýchlenie procesu vzniku novozákonného kánonu. Ortodoxná cirkev začala o to intenzívnejšie pracovať na vytvorení všeobecne akceptovanej verzie kánonu.

Biblické štyri evanjelia sa objavili SPOLU na konci druhého storočia - 150 rokov po Ježišovej smrti. Významnou osobou tejto doby bol biskup Irenej z Lyonu. Ten v svojich dielach jasne určoval, ktoré posvätné texty sa môžu čítať v chráme a ktoré nie. Základom vtedy boli len štyri evanjeliá a Pavlove listy. Argumentoval, že tak ako má svet štyri svetové strany, tak musia byť aj evanjelia štyri. Ani viac, ani menej.

Ostatné evanjelia boli vyhlásené za heretické, bolo zakázané ich čítať a boli ničené. Preto sa pôvodne nezachovali takmer žiadne priame dôkazy o ich existencii. Vedelo sa o nich hlavne zo spisov biskupa Irenea, ktorí ich ako heretické opisoval vo svojom rozsiahlom diele "Odhalenie a odmietnutie predstieraného, avšak falošného poznania" známeho aj pod názvom "Proti bludom" (Adversus heareses).

Irenej však nebol tým, kto by vytvoril a zostavil Nový zákon v dnešnej podobe. Dôležitú úlohu tu zohral cisár Konštantín.

Po tom, čo sa Konštantín Veľký po víťazstve v boji - pred ktorým sa mu údajne na nebi zjavil Ježišov monogram Chí-Ró - stal rímskym cisárom, začal otvorene podporovať kresťanstvo. Potreboval totiž náboženstvo, ktoré by mohlo zjednotiť jeho krajinu. Zvolal prvý koncil, ktorému predsedal a nazval na ňom sám seba 13. apoštolom. Na koncile sa odobrilo okrem iného, že Ježiš ako syn Boží je rovnakej podstaty ako Boh otec a nie je menej než on. Ak ste napríklad čítali knihu "Davinciho kód", možno ste v nej pochytili, že až na Nicejskom koncile sa určilo, že Ježiš je božská bytosť. To však nie je pravda. Tento koncil mal za tému určiť PODSTATU jeho božskosti - božský totiž užbol pre všetkých kresťanov tej doby.

Konštantín dal postaviť nové chrámy a do každého z nich chcel dať písmo sväté, no neexistoval dovtedy žiaden kánon. Potreboval jednotné a silné učenie, ktoré by postavilo ideologický základ, na ktorom by budoval svoju ríšu. Sám však nerozhodoval o tom, ako bude kánon vyzerať. Iba objednal niekoľko kusov ručne písaných Biblií pre jeho nové kostoly. Toto bolo mimochodom tiež chybne uvádzané v knihe od Dana Browna. Konštantín totiž s formovaním obsahu kanónu nemal nič spoločné.

Dal to za úlohu biskupovi Atanášovi. Ten spísal v Egypte zoznam kníh, ktoré museli byť z liturgií vyradené. Všetky gnostické spisy označil za kacírske. Vtedy verejne vystúpil so zoznamom 27 kníh, ktoré jediné majú byť čítané v chrámoch. Iba tie a žiadne iné. Tento prvý zoznam vznikol až 300 rokov po tom, ako boli tieto dokumenty napísané.

Atanáš v tej dobe rodiacej sa cirkvi ešte samozrejme nemal až takú moc, akú by sme si predstavovali dnes po storočiach cirkevného monopolu v Európe. Jeho slovo bolo skôr dôrazným odporúčaním, než príkazom. Na konci 4. storočia ešte boli škriepky čo zaradiť a čo nie, no Atanášov názor nakoniec prevládol.

Oficiálne bolo čítanie všetkých ostatných evanjelií zakázané na druhom koncile v roku 381. Ich držitelia boli uväznení a niektorí aj popravení. Gnostici, o ktorých poviem niečo neskôr, sa týchto spisov nechceli zbaviť. Zničiť ich tiež nemohli, lebo boli pre nich posvätné. A tak ich zahrabali v zapečatených dózach, ktoré ukryli v jaskyniach. Až kým niektoré z nich neboli po takmer dvetisíc rokoch objavené a vďaka nim sa nám dostali do rúk.

Stále však existovali aj v neskorších storočiach kresťanské obce, ktoré čítali aj ďalšie texty mimo spomínaný zoznam. Približne v tej dobe bol vytvorený aj Sinajský kodex - najstaršia dodnes zachovaná verzia Biblie. Tá napríklad obsahuje aj silne protižidovský Barnabášov list, podľa ktorého Judaizmus je a vždy bol falošným náboženstvom. Sinajský kodex obsahuje aj Hermovho pastiera. Tieto dve knihy v súčasnej (ekumenickej, katolíckej či pravoslávnej) podobe Nového zákona už nenájdete.

Okrem dnes uznávaného Novozákonného kánonu, spomínaného Markionovho kánonu a zbierky uznávanej Ebionitmi, boli medi proto-kresťanmi rozšírené mnohé ďalšie zbierky. Niekedy v 2 až 4. storočí bol populárny aj napríklad Muratoriho kánon, ktorý neobsahuje dnes platný List Hebrejom, no na druhej strane obsahuje apokryfný spis Zjavenie Petrove či dokonca Knihu múdrosti, ktorá je dnes zaradená do Starého zákona. Najstaršie kanóny, ktoré sa nám zachovali sú okrem Sinajského aj Vatikánsky či Alexandrijský zo 4. až 5. storočia. Tiež obsahujú pár kníh navyše, prípadne iné nezahŕňajú.

Takto prebiehal zrod kánonu. Vplyvnejšia odnož kresťanstva určila, ktoré z týchto všetkých spisov bude uznaná. Ak by prevládala iná vetva kresťanov, vybrali by sa iné knihy do písma, doktrína by sa zmenila a dnešné kresťanstvo by vyzeralo značne ináč. S gnostickými prvkami by podstata Ježiša a podmienky večného života nadobudli úplne inú príchuť.

Pozrime sa teda trochu bližšie na spomínaných gnostikov. Kto to boli a aké učenie šírili?

Gnosticizmus bol tou najväčšou hrozbou pre stabilizáciu kresťanstva, ktorú si prial Konštantín. Počet týchto údajne falošných šíriteľov evanjelia - ako ich nazývala ortodoxná cirkev - totiž narastal. Gnostici, ktorí pretrvali až do tretieho storočia, boli pomerne radikálni kresťania neuznávajúci cirkevnú hierarchiu. Nepotrebovali rady ani dohľad. Poznanie mali v sebe. Verili, že je v nich božia iskra a tú musia nájsť a zapáliť. Gnóza je grécke slovo, ktoré v preklade znamená poznanie či vedomosti.

O gnostikoch vieme buď z ich vlastného učenia alebo z polemík, teda anti-gnostických spisov. Samozrejme takýto popis nie je veľmi objektívny. Ako keby ste konzervatívcov požiadali, aby opísali liberálov. Vieme však, že to nebola jedna skupina kresťanov s jednotným učením. Dokonca sa v tej dobe ani sami nenazývali gnostikmi a neexistovala žiadna gnostická cirkev. Keďže nemali jednotnú teológiu, v mnohých bodoch si odporovali. Ich učenie však obsahuje niekoľko spoločných zásadných prvkov.

Ak by kresťanská Biblia namiesto kanonizovaných, obsahovala gnostické evanjeliá, asi by kresťanstvo v krátkej dobe zaniklo a nikdy by sa nedokázalo tak virálne rozšíriť. Prečo? Gnostické kresťanstvo nebolo určené úplne každému. Podľa gnostikov mali nárok na večný život iba tí, ktorí pochopia Ježišovo tajné učenie a teda skôr intelektuálni nasledovníci Ježiša. Kdežto ortodoxné kresťanské učenie hovorí, že spásu môžu získať aj chudobní aj bohatí, aj mladí aj starí, aj hlúpi aj múdri. Stačí uveriť, že Ježiš bol synom Božím a po ukrižovaní vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia.

To bol asi hlavný problém neúspechu gnostického učenia. Všetkých biednych ľudí v Rímskej ríši priťahovalo učenie ortodoxného kresťanstva oveľa viac, lebo práve to sľubovalo, že v kráľovstve nebeskom sa ich životy plné biedy, ťažkej práce a starostí zmenia na odmenu a budú sa mať konečne dobre.

Nevyhovovali ani plánom cisára. Ak by nebolo gnostické učenie zakázané, bolo by kresťanstvo roztrúsené na mnohé malé fragmenty a rozhádané a pre Konštantína by bolo teda nepoužiteľné na zjednotenie jeho ríše. Kresťanstvo by nebolo presadené ako hlavné náboženstvo rímskej ríše a dnes by západné kresťanstvo ako ho poznáme, s veľkou pravdepodobnosťou ani vôbec neexistovalo. Stratené by pre nás neboli iba niektoré evanjeliá, no stratené by bolo možno aj celé kresťanstvo.

Takmer všetko gnostické učenie sa nám ešte pred pár desiatkami rokov zdalo byť nenávratne stratené. Pred istou dobou sa však na historikov a bádateľov usmialo šťastie. Tieto zabudnuté apokryfné evanjeliá a spisy, po veľmi dlhej dobe uzreli svetlo sveta.Neboli nájdené naraz. Postupne sa v posledných storočiach objavovali nové a nové. Medzi prvé objavené patrí Petrovho evanjelium, ktoré sa našlo v roku 1886 v Egypte v hrobe neznámeho mnícha. Máriino evanjelium sa našlo v roku 1896 ako súčasť Berlínskeho kódexu písaného v koptskom jazyku. Tomášove evanjelium sa našlo najprv v Egypte v roku 1898 a jeho ďalšia verzia potom v Nag Hammádí v roku 1945. Verejne sprístupnené bolo až v roku 1975.

Spomínaná lokalita Nag hammádí blízko Egyptského mesta Luxor je asi tou najväčšou pokladnicou duchovného poznania. Jej význam pre skúmanie vzniku Nového zákona je rovnako dôležitý ako bolo pre Starý zákon objavenie zvitkov pri Čiernom mori (tzv. Kurmánske zvitky).

Spisy v Nag Hammádí boli ukryté v jaskyni jeden a pol tisícročia. Jaskyňu po zosuve objavili v roku 1945 dvaja beduíni. Všetky spisy boli písané v koptštine, čo je dobová egyptština s prvkami gréčtiny. Takmer sme o toto znovunájdené bohatstvo prišli, lebo matka týchto beduínov časť nálezu spálila, zo strachu pred nešťastím a ďalšia časť bola spálená pri udržiavaní ohňa. Našťastie sa značná časť dokumentov nakoniec zachovala. Uff. Čo je zaujímavé, podľa výskumu uložili tieto spisy do jaskyne mnísi z neďalekého kláštora. Nález obsahoval okrem kresťanských a gnostických i množstvo ďalších spisov. Dnes sa už nachádzajú v múzeách.

O čom tieto apokryfné evanjeliá pojednávajú a prečo sú v rozpore so súčasnými biblickými?

Jedno z najzaujímavejších a najprekvapujúcejších evanjelií je podľa mňa a aj mnohých historikov, Evanjelium Judáša Iškariotského. Už aj príbeh jeho objavenia je zaujímavý. Nálezca po jeho objavení ho nedokázal najprv výhodne predať a tak ho uložil v trezore na pár rokov bez hlbšieho povedomia o jeho významnosti a vonku sa dostalo až v roku 1983. Vo veľmi zlom stave Judášove evanjelium nakoniec objavili vedci, ktorí následne dlhé roky úmorne pracovali na jeho zložení a rozlúštení. Jeho čiastočný preklad bol publikovaný až v roku 2006.

Jednoznačne (a vedecky preukázateľne) sa jedná o starobylý dokument z približne tretieho storočia nášho letopočtu. Je mladší ako štyri biblické evanjeliá a je teda jasné, že toto evanjelium nenapísal Judáš Iškariotský a ani nikto, kto ho osobne poznal. Spísaný bol teda trochu neskôr, no otázkou je, ako dlho bol jeho príbeh predávaný ústne.

Čo zaujímavé je v ňom uvedené? Napríklad to, že Ježiš dal Judášovi priamo príkaz, aby ho zradil. Judáš ako jediný bol o skutočnom Ježišovom zámere oboznámený a pomohol Ježišovi naplniť jeho plán. Evanjelium teda premieňa všeobecne známu zradu na prejav poslušnosti a lásky. Judáš bol hrdinom, ktorý vykonal láskavý čin a pomohol Ježišovi oslobodiť sa z väzenia - svojho tela. Ostatní apoštoli mu závideli a preklínali ho za to. Podľa tohto evanjelia je Judáš ten, ktorý mal všetkých viesť. Bol jediný z apoštolov, ktorý pochopil Ježišove učenie a na rozdiel od ostatných dvanástich apoštolov nebolo jeho uctievanie boha-stvoriteľa pomýlené.

Je teda logické, že toto evanjelium by ani nemohlo byť súčasne použité so štvoricou kanonizovanými evanjeliami v Novom Zákone. Aj keď tieto štyri si kde-tu odporujú či líčia udalosti ináč, toto by bol výrazný rozkol s doterajším výkladom Ježišovho života. Keď sa nad tým zamyslíte, je to pomerne prijateľný záver celej tejto kresťanskej mytológie. Ježiš vedel, že musí byť obetovaný a očakával svoju obetu, aby mohol spasiť svet. A Judáš túto úlohu pochopil a pomohol mu.

Ak by bol tento príbeh zakomponovaný do Nového Zákona, tak by namiesto nadávok "Ty zradca, ty Judáš" bol tento apoštol ospevovaný ako hrdina a kresťania by mu stavali stovky sôch a cirkev by na pútiach zarábala predajom jeho ikôn a kľúčeniek. Katolíci by si z neho urobili jedného zo svätých a pravidelne sa k nemu modlili.

Medzi ďalšie zaujímavé gnostické evanjeliá patrí napríklad aj pomerne známe Evanjelium Márie Magdalény, ktoré bolo napísané v druhom storočí. Toto evanjelium bolo prekvapením, lebo pred jeho objavením nebola jeho existencia známa zo žiadnych dobových písomností. Pojednáva o tom, že jedine Mária chápe Ježiša tak, ako to ostatní nedokázali. Popisuje sa tu, že si Máriu Ježiš veľmi vážil a dal jej poznať Boží svet. Prezradil jej pravdu o živote a smrti. Mária, bola údajne v čele kresťanskej cirkvi a mala ju viesť ďalej. Peter a celá cirkev sú karhaní za nadvládu mužov.

Podobne ladené je aj Filipove evanjelium, v ktorom sa dokonca píše, že Ježiš bozkával Mariu Magdalénu často na ústa. Navyše sa tu popisuje postavenie žien úplne ináč ako v biblických štyroch evanjeliách, kde ženy nemajú v spoločnosti veľmi dobré postavenie. Podľa Biblie bola Mária Magdaléna prostitútkou často vyobrazenou ako umýva Ježišove nohy svojimi slzami a utiera ich vlastnými vlasmi. Vo Filipovom evanjeliu je Mária Magdaléna na čele cirkvi a jedine ona pozná skutočné Ježišove posolstvo. Ona má byť podľa Ježiša prvým vodcom a hlásateľom jeho učenia a nie svätý Peter, ktorý je dnes považovaný za prvého pápeža. Predstava lepšieho postavenia žien v prvokresťanských komunitách, dokonca vo vedení kresťanstva, potvrdzujú aj maľby k katakombách pod Rímom, ktoré boli namaľované v období vzniku kresťanstva.

Nejde tu o to, či sú Filipovo a Máriine evanjeliá historicky pravdivé. Ich existencia prezentuje obraz pôvodného kresťanstva istých skupín, v ktorých mali ženy oveľa dôležitejšie postavenie, ako sme si mysleli. Ich vplyv bol však ortodoxiou značne potlačený na mnohé ďalšie storočia.

Evanjelium podľa Tomáša je jedno z najznámejších apokryfných evanjelií a často je označované za piate evanjelium. Obsahuje 114 Ježišových výrokov. Tieto sú vraj autentickejšie a neboli v priebehu času upravované tak, ako ostatné evanjeliá. Asi tretina z týchto výrokov sa vyskytuje aj v Novozákonných evanjeliách. V čom teda spočíva rozpor a prečo nie je toto evanjelium zaradené v kánone?

Začína sa takto: "Toto evanjelium zvestuje tajné slová Ježiša a napísal ich Didimos Juda Tomáš. Kto pochopí výklad týchto slov, neokúsi smrť." Ďalej v treťom verši vraví Ježiš: "Božie kráľovstvo je v tebe." Toto je typický názor gnostikov. K večnému životu potrebujete iba porozumieť tomuto tajnému učeniu Ježiša. Žiadna smrť na kríži, žiadne zmŕtvychvstanie, žiadne vykúpenie obetovaním. Spása a večný život teda nie sú uskutočnené pomocou viery vo vykúpenie Ježišovou smrťou ako to učí ortodoxné kresťanstvo, ale pomocou poznania pravdy jeho učenia.

To znamená, že Ježišove utrpenie a obeta nemali žiaden význam. Gnostickí kresťania preto neboli ochotní za svoju vieru zomierať. Nečakali totiž po smrti automaticky spasenie. Toto tvrdenie bolo v priamom rozpore s ortodoxným učením. Evanjelium navyše prehlasuje, že Božími synmi sa vieme stať všetci, nie len Ježiš. On totiž tvrdí, že spojenie s Bohom je možné aj bez organizovanej cirkvi, kňazov a biskupov. Toto evanjelium môže byť údajne staršie, než všetky štyri biblické. Dokonca až z prvej polovice prvého storočia.

Evanjelium Petrove bolo najočakávanejšie zo všetkých apokryfných, lebo Peter mal údajne k Ježišovi najbližšie a preto malo ísť o vzorové evanjelium. Neprijateľné nakoniec bolo hlavne z toho dôvodu, že Ježiš v ňom pri ukrižovaní vôbec netrpel a bol úplne ticho. A tak zástancovia tohto evanjelia kážu, že Ježiš nemohol trpieť, lebo de facto nebol človekom ale samotným Bohom. Ako človek sa len javil. A ani umrieť teda nemohol a bol jednoducho len "vzatý nahor". Podľa príbehu, Rimania stojací pri hrobke videli vychádzať tri osoby - Ježiša v doprovode dvoch anjelov a tí jednoducho vystúpili na nebesia. Evanjelium je sčasti dosť fantazijne a až neuveriteľné. Nebesia sa v ňom napríklad zhovárajú s krížom.

V apokryfnom Jakubovom evanjeliu je spomenuté, že Ježiš bol zrodený z panny. Toto sa nespomína dokonca ani v Janovom ani Markovom evanjeliu a nehovorí o tom ani Pavol. Je to zaujímavé, keď sa zamyslíme na tom, aká podstatná a až maniakálne dôležitá udalosť je to pre kresťanov. Píše sa tu okrem iného aj, že keď pôrodná baba povedala, že je dieťa z panny, Máriina sestra tomu neverila a tak vopchala ruku do Máriinej vagíny a tá jej uschla. Ruka sa jej uzdravila až vtedy, keď sa dotkla malého Ježiša.

Presne opačný názor na počatie syna Božieho má už spomínané evanjelium Ebionitov (alebo aj evanjelium Židov). Popisuje, že Ježiš sa narodil ako obyčajný človek, nie ako Božská bytosť. Bol najstarším dieťaťom Marie a Jozefa a synom Božím sa stal až pri krste, kedy naňho zostúpil Duch Svätý. V prípade prijatia tohto evanjelia by zvestovanie narodenia či nepoškvrnené počatie nemali žiaden význam.

Život malého Ježiša bol zaznamenaný v tzv. evanjeliách detstva. Napríklad Tomášove evanjelium detstva opisuje Ježiša od jeho 5 do 12 rokov. Je v ňom zákerný a koná často divné zázraky. Napríklad ak sa mu niekto posmieva alebo ho rozčúli, nechá ho uschnúť prípadne ho priamo zabije. Susedov, ktorí sa na neho sťažovali oslepil. Detské evanjeliá síce nie sú akceptované ako pravdivé evanjeliá, no nám dôverne známa scéna z vianočnej noci s volom a oslom v jaskyni bola prebraná práve z detských evanjelií.

Podľa Evanjelia pravdy napríklad Ježiš neskonal na kríži, ale na strome. Toto evanjelium má množstvo paralel k Tomášovmu ale aj k Jánovmu evanjeliu.

Medzi ďalšie známejšie nájdené spisy patria aj evanjelium Hebrejcov či Jakubova apokalypsa. Do kanónu sa napríklad nedostal ani tretí Pavlov list Korinťanom. Zjavenie Janovo sa do Nového zákona dostalo len tesne. Na poslednú chvíľu sa biskupi uzniesli, že bolo vraj písané priamo apoštolom Janom a preto by malo byť v kánone, no to novodobí odborníci rázne odmietli. Luther tiež istú dobu uvažoval, či ho pridať do svojej nemeckej verzie Biblie.

Máme teda desiatky evanjelií, z ktorých každý rozpráva svoj príbeh a asi aj každý bol spísaný s pocitom autora, že práve tento príbeh je verný pravdivým udalostiam. Ale ako sa dá odlíšiť pravdivosť jedného príbehu od druhého? Položme si teda otázku, prečo sa prijali práve iba štyri spomínané evanjeliá?

· Lebo sú najstaršie?

Asi nie. Markove evanjelium je najstaršie z biblických, no apokryfné evanjelium podľa Tomáša je pravdepodobne rovnako staré ak nie ešte staršie. Starším mohol byť aj spomínaný prameň Q. Aj evanjelium podľa Petra je údajne staršie, než ostatné tri Biblické evanjeliá.

· Lebo ich spísali očití svedkovia?

Ani náhodou. A už sme si povedali aj prečo.

· Lebo sa navzájom podporujú a utvrdzujú?

· Lebo sú uveritelnejšie?

Nemyslím. Je pravda, že apokryfné evanjeliá rovnako ako všetky príbehy o Ježišovi sú plné zázrakov a teda porušovania prírodných zákonitostí, no v počte neuveriteľných príhod sú si často rovné. Veď čo je uveriteľné na počatí z panny, zmŕtvychvstaní, premene vody na víno, chodení po hladine vody, oživovaní zomrelých či zázračnom uzdravovaní?

· Lebo sú dokázateľne pravdivé?

Opäť nesprávne. Kresťania sa snažia vyberať pár príležitostných veršov, ktoré by sa dali interpretovať ako vyplnené proroctvá a popisy udalostí, ktoré sa potvrdili, no to je opäť len cherry picking pri ktorom ignorujú ostatné nezrovnalosti.

Len si vezmime ako príklad slová Ježiša, ktorý vo všetkých evanjeliách sľuboval svoj druhý príchod. Rovnako v Matúšovi aj Marekovi sľubuje, že "Amen, hovorím vám, že toto pokolenie sa nepominie, kým sa toto všetko nestane." Dodnes sa nestalo. Dátum a okolnosti narodenia Ježiša sú podľa skutočných historických záznamov nie len že nepresné, ale aj neuskutočniteľné.

A ako som uviedol v poslednom podcaste, evanjeliá boli mnohokrát pozmeňované v neskorších dobách. Dôkaz? Napríklad evanjelium podľa Matúša má až desať rôznych alternatív ukončenia. Najstarší Sinajský kódex obsahuje úplne iný záver ako najdlhší Washingtonskom kódex. Markovo evanjelium sa s Sinajskom kódexe končí slovami "Nato rýchlo vybehli a utekali od hrobu, pretože sa ich zmocnila hrôza a úžas. Ale nikomu nič nepovedali, lebo sa báli." A tu sa evanjelium končí. Pre mnohých šokujúce. A tak bolo v novších verziách k tomuto zarážajúcemu ukončeniu pridaných 12 ďalších veršov o vzkriesení, o nutnosti šíriť evanjelium, o vyháňaní démonov i hovorení novými jazykmi... Títo letničiari v nevedomí, že si to niekto dodatočne vymyslel, túto zázračnú moc od Boha používajú, či?

Nejaký ten záver

Ako napísal Thomas Jefferson svojmu synovcovi:

"Mal by si si prečítať všetky príbehy o Kristovi. Aj od tých, o ktorých za nás rada duchovných rozhodla, že sú falošní evanjelisti, tak ako aj od tých, ktorých nazýva skutoční evanjelisti. Nakoľko títo falošní evanjelisti predstierajú vnuknutie rovnako ako tí druhí, je len na tebe, a nie na nejakých duchovných, ako vlastným rozumom posúdiš ich zámer."

Tak práve toto, odporúčam aj ja Vám. Zamyslieť sa nad tým, ako to vlastne všetko vzniklo a že len vskutku pár ľuďom a ich náhlym rozhodnutiam "vďačíme" za to, ako dnes kresťanstvo vyzerá. Ak by Pavol z Tarzu nezačal propagovať kresťanstvo, ostalo by na začiatku iba miestnou sektou a čoskoro by zaniklo. Ak by Irenej nevybral štyri evanjeliá ako jediné neheretické a nezačal proti ostatným bojovať, vyzeralo by kresťanstvo úplne ináč a hlásalo by inú dogmu. Ak by sa cisár Konštantín nerozhodol budovať svoju ríšu práve na tomto náboženstve, nikdy by sa územne tak nerozšírilo. Ak by kresťanstvo silnelo viac v Egypte než v Rímskej ríši, tak by bolo populárnejšie asi v Egypte spísané Tomášove evanjelium, než Markove evanjelium. Ak by Atanáš a ďalší ranní cirkevní otcovia nevybrali práve 27 kníh Nového zákona, bili by sa kresťania za trochu inú absolútnu pravdu a očakávali by koniec sveta asi odlišne.

Ako to však s historickým Ježišom (ak nejaký existoval) naozaj bolo, sa asi nedozvieme. Ak nám nejaké odpovede niekto dá, tak pravdepodobne len veda vďaka jej objektívnym metódam skúmania.

Sme takmer na konci. Bolo to dlhé rozprávanie a ja dúfam, že ste si z neho niečo zobrali. Našťastie ma táto téma už dlhú dobu zaujíma a bol som ochotný stráviť stovky hodín študovania rôznych zaujímavých zdrojov. Toto je naozaj len malý a veľmi stručný výcuc z tejto zaujímavej témy. Určite pri skúmaní kánonizovaných i apokryfných spisov neostaňte iba pri mojom výklade. Je mnoho zdrojov, ktoré by sa dali študovať, aby ste sa dozvedeli ešte viac. Okrem Biblie i samotných apokryfov, ktoré s komentármi nájdete aj v knihe "Novozákonní apokryfy I.: Neznámá evangelia" od Jana Dusa a Petra Pokorného, odporúčam aj skvelé knihy od spomínaného svetovo uznávaného novozákonného historika Barta Ehrmana. K dnešnej téme by to boli hlavne knihy "Stratené evanjelium Judáša Iškariotského", "Jesus Interrupted" a obzvlášť knihy "Forged" o falošných autoroch a "Lost scriptures" o apokryfoch.

Ak neradi čítate, môžete skúsiť aj výborné dokumentárne filmy "The lost gospels" z roku 2008, v češtine dokumentárny film "Judášove evanjelium" z 2006 či dokumentárny seriál "Kto napísal Nový zákon" z 2003. Výborný je aj dvojdielny britský dokument "Lovci biblických textov" z 2014 či poslednú časť dokumentu "Biblia: odhalené tajomstvá" z 2008. Všetky sú veľmi dobre spracované a plné informácií priamo od historikov.

Na záver pár slov na zamyslenie z Hitchensovej knihy "Boh nie je veľký" o Barbele, večnej ríši popísanej v Judášovom apokryfnom evanjeliu:

"Ako napísal Jorge Luis Borges, ak by alexandrijskí gnostici v ich dobe zvíťazili, mohol sa neskôr Danté chopiť pera a vytvoriť hypnoticky pôvabný a pestrý popis zázrakov Barbely. A tí, čo by pochybovali o pravde o Barbele, boli by v stredoveku niekoľko dní podrobovaní dômyselnému mučeniu."