Podcast 03
Rodíme sa bez náboženskej viery

To je jasné. Tvrdiť však, že sa rodíme ako ateisti, je tiež tak trošičku zavádzajúce, lebo sa rodíme bez vedomia, ktoré by bolo schopné odmietať teistické tvrdenia.

Ateizmus je o odmietaní nepodložených tvrdení, hlave kvôli chýbajúcim dôkazom či nelogickej argumentácii. Po narodení nemáme žiaden koncept viery a neviery. Nemáme koncept ničoho. Máme pár reflexov a základných zručností a učíme sa pomaly spoznávať svet. Postupným naberaním vedomia i vedomostí si však vytvárame predstavu o svete. A v nej nie je žiaden Boh organizovaných náboženstiev. Je v nej len veľa otázok.

Sme teda skôr dokonalí agnostici.

Všetko by to pokračovalo pekne ďalej a hladko, ak by sme počas života získavali informácie o realite IBA z faktických údajov. Zdravo vyvinutým skepticizmom by sme odmietali ďalšie a ďalšie nepodložené tvrdenia a náš ateizmus by sa rodil a posilňoval, ak by sme životy založili na tom, čo vieme a nie na tom, čo nevieme. Hlavne nie na túžbach, nadprirodzených javoch a tzv. Bohu medzier, ktorým vypĺňame každú dočasnú medzeru v skutočnom poznaní.

Nie, taký život nie je šedý a beztvarý, ako by si mohli mnohí teisti myslieť. Pochopenie pravej podstaty vecí a odstránenie záhad a ich zázračnosti vychádzajúcich z nevedomia či nepochopenia podstaty, neodoberá svetu jeho krásu a ohromnosť. Dúha nie je o nič menej krásna, zemetrasenia nie sú o nič menej ničivejšie, kozmos nie je o nič menej majestátny. Pochopením ako funguje náš mozog a percepcia neznamená, že začnem brať moju dcéru už iba ako zhluk buniek, ktorého rozkošnosť riadia neurotransmitéry a hromóny. Pravé pochopenie toho, ako sme sa do tohto stavu cez miliardy rokov evolúcie dopracovali je oveľa zaujímavejšie, ako vysvetľovanie záhady jednoduchou a ešte záhadnejšou odpoveďou "Boh to tak chcel".

Navyše aj bez božstiev a nadprirodzených javov by nám samozrejme fantázia a pestrá fikcia ostali, avšak my by sme ich vedeli oddeliť od reality a nikto by netvrdil, že popisujú pravdivo náš svet. Boli by to len fantastické tvory a príbehy na naše pobavenie ukazujúce našu veľkú obrazotvornosť.

Mnoho ľudí však radšej stavia svoju celú existenciu na tom, čo nevieme. A tomu sa hovorí VIERA. A čo je horšie - viere začnú učiť aj svoje deti. Vravia im, že je to cnosť. A tiež im vravia, že je to cesta k pravde. Údajne k pravde o reálnom svete a preto tomu MUSIA veriť a okolo toho postaviť svoje životy.

Deti sa teda dozvedajú o "jedinej skutočnej pravde", lepšie povedané o lokálne uznávanej predstave o stvoriteľovi sveta, na ktorú by samé neprišli. Intuitívne sa dopracovať k Bohu, ktorý nás stvoril za účelom jeho pobavenia a na konci života nás bude odmeňovať svojou večnou prítomnosťou alebo trestať pekelným ohňom si totiž bežne psychicky zdravý človek nevymyslí. V iných končinách sveta majú samozrejme inú "jedinú skutočnú pravdu" a tam sa deti dozvedajú, že ak nechcú byť po smrti reinkarnované do sliepok z priemyselného veľkochovu, tak sa musia modliť k niektorému z tisícok bohov - napríklad k takému s hlavou slona, či k modrému alebo štvorrukému. Čo kraj, to iná "zaručená pravda" založená na viere.

Oveľa lepšie by bolo deťom nevnucovať akoukoľvek predstavu, ktorá by mala vysvetľovať nezodpovedané filozofické otázky. Treba ich naučiť akceptovať určitú nevedomosť a viesť ich k tomu, aby sa nevedomosť snažili správnym spôsobom minimalizovať. Napríklad konzistentným logickým prístupom k uvažovaniu a vedeckými metódami vedúcimi k objektívnemu poznaniu sveta. Tieto metódy totiž naozaj fungujú - na rozdiel od pestrých obnoží nespočetného množstva vierovyznaní. A navyše takto získaná pravda z Európy je zhodná s pravdou z Indie. Preto hovoríme o objektívnych záveroch.

Podstatné je naučiť deti premýšľať a rozlišovať skutočné poznanie od výmyslov. A hlavne: Nesmieme učiť deti, ČO si majú myslieť, ale AKO majú myslieť.


Nemusia nevyhnutne a ihneď nájsť odpovede - za každú cenu a na všetko - akúkoľvek, nech len nejaká je. Neznalosť nie je strašiak. Neznalosť nás naopak poháňa hľadať skutočnú pravdu. Ak sa totiž deti naučia vypĺňať medzery v poznaní výmyslami a nadprirodzenými bytosťami či javmi už od malička, bude pre nich o to ťažšie sa tohto návyku zbaviť. Ak ich teda budete učiť odpovede skôr, ako sa naučia pýtať, bude pre ne ťažké sa týchto návykov a hlboko vnorených predstáv zbaviť.

Vychovávať deti ku skeptickému racionálnemu uvažovaniu znamená hlavne vytvárať lepšiu budúcnosť ľudstva. Budúcnosť bez povier, strachu a netolerancie k inakosti. Výchova, v ktorej vysvetlíte dieťaťu, že sa musí spoľahnúť na seba a na ľudí okolo, a nie na imaginárnych kamarátov, dá dieťaťu možnosť správne reagovať v kritických situáciách. Dosť pravdepodobne nepodľahne ani konšpiráciám, nebude sa báť 5G sietí, ktoré grilujú mozog, nebude utrácať peniaze na zázračné kryštály ani nebude dúfať, že životná láska čaká dnes za rohom, lebo to tak vypočítal nejaký numerológ či z hviezd vyčítal astrológ.

Ak budete naopak učiť deti, aby pri riešení svojich problémov žiadali o pomoc magické bytosti, vychováte z nich nespoľahlivých dospelých, ktorí budú zlyhávať pri hľadaní vhodného riešenia v zložitých životných situáciách.

Indoktrinácia detských mozgov je jeden z najúčinnejších nástrojov získavania priaznivcov akejkoľvek ideológie. A nemusí to byť iba náboženstvo. Náboženskí predstavitelia však vedia veľmi dobre, ako veľmi sú detské mozgy zraniteľné a aká dôležitá je indoktrinácia v rannom veku. Preto už krstom sa deti stávajú katolíkmi, vyžaduje sa od nich účasť na prvom svetom prijímaní a všade kde je to možné sa pretláča detská náboženská propaganda. Kníhkupectvá sú pred Vianocami plné detských ilustrovaných Biblií. A ak by snáď rodičia zabudli jednu takú kúpiť a nechodili by dostatočne často do kostola, ktorý na nich čaká na každom rohu, pretlačí sa propaganda pre istotu radšej aj do škôl. Toto ja osobne považujem za extrémne zlyhanie riadenia spoločnosti. Ale len tak im to dokonale funguje ďalej aj v modernej dobe.

Už jezuiti vravievali "Dajte nám dieťa keď sa narodí a my vám z neho za sedem rokov urobíme človeka". Tým myslia človeka podľa vlastných predstáv a vzoru. Aj Biblia uvádza v Prísloviach 22:6 "Pouč chlapca na začiatku jeho cesty a neodchýli sa od nej ani v starobe."Rovnako ako si deti nevedia vytvoriť v rannom veku názor na politiku či filozofiu, tak si nevedia vytvoriť názor ani na náboženstvá. Najhoršie na tom je, že rodičia a spoločnosť učia deti od malička, že viera je cnosť na ktorú majú byť hrdé a tí, čo neveria sú morálne nevyrovnaní. Tento pocit odporu k neviere a strachu z nej s nimi ostáva pomerne dlho, dokonca aj keď začnú pochybovať o dogmách vlastného náboženstva, boja sa ho opustiť. Od malička totiž boli vedení k tomu, že tá ich viera je jediná pravá, všetky ostatné alternatívy boli brané ako falošné, nepravdivé a hriešne.

Ako povedal Christopher Hitchens: "Ak by náboženské učenie nebolo dostupné deťom až do veku rozumnosti, žili by sme dnes v dosť odlišnom svete."

Ak by bolo náboženstvo naozaj zakázané do veku, kedy ľudia už vedia samostatne uvažovať, a náhodne by sa v knižnici dostali k Biblii, Koránu či Knihe Mormonovej, určite by nezvolali "Waaau, toto je presne to, čo mi chýbalo k pochopeniu sveta, jeho fungovaniu, histórii a morálnym zásadám. Konečne to všetko dáva zmysel." Takéto precitnutia by boli takmer vylúčené.

Dnes už máme dostatok informácií o svete a jeho fungovaní, a tak pretrvávanie náboženských bludov je možné už iba cieleným pôsobením na detské mozgy. V súčasnej dobe už takmer nikto bežne vzdelaný, kto by sa dostal k náboženských tvrdeniam o zázračných udalostiach ako zrodenie z panny, chodenie po vode, hovoriace hady, rozostupenie morských vôd či okrídlené kone, by im už nedokázal uveriť. Ako uviedol Richard Dawkins, "19. storočie bolo posledné storočie, kedy vzdelaný človek mohol ešte verejne priznať, že verí v zázraky, aby sa pritom verejne nestrápnil."

Avšak ak sa to bude deťom predávať už v detstve, budú to pokladať za prirodzené, bežné, normálne. Množstvo rodičov učí deti o ich náboženstve, lebo aj ich rodičia to robili, keď boli ešte oni deti. Takto prechádza táto tradovaná pseudo-vedomosť z generácie na generáciu a pri slabom skepticizme sa jej mnohí radšej prispôsobia, ako keby sa mali pýtať, odkiaľ sa vzala.Prečo to s deťmi tak dobre funguje? Ak učíte deti od malička, čomu musia veriť, dosiahnete vytúžený úspech. Detské mozgy sú výrazne menej odolné voči "mentálnym vírusom", než mozgy dospelých. Vývoj mozgu ľudského dieťaťa, súvisiaci s darwinovským prežitím, je značne závislý na učení z informácií od rodičov a ďalších skúsenejších ľudí. Je však pre dieťa veľmi ťažké rozlíšiť, čo je dobrá a čo zlá rada. Ako uviedol napríklad Dawkins v Božom blude: "Dieťa nemôže vedieť, že pokyn 'Nehraj sa s krokodílmi v rieke' je dobrá rada, zatiaľ čo 'Pri každom splne musíš obetovať kozu, ináč prestane pršať' je prinajmenšom plytvanie časom a kozami." Obe výstrahy znejú pre dieťa rovnako vierohodne a sú prijaté z rovnakého zdroja s rovnakou vážnosťou. Preto je dnes napríklad príbeh o Abrahámovi a jeho ochote obetovať vlastného syna braný v troch svetových náboženstvách ako heroický vzor oddanosti, kdežto neinfikovaný mozog musí tento stupídny príbeh brať ako absolútnu hrôzu.

Osobne (a nenabádam nikoho, aby ma musel nasledovať) svoje dve deti vychovávam dokonca aj bez predstavy vianočného superhrdinu roznášajúceho vytúžené darčeky poslušným deťom - či už je ním Ježiško, Santa Claus, Dedo Mráz či Mikuláš. Deti vedia, že sa obdarúvame navzájom z lásky a vďaky. A rovnako sa zapájajú do tohto procesu a chcú tiež niečo darovať - už od mala. Nemyslím, že sú o niečo ukrátené - iba ak o ilúzie, ktoré im skôr či neskôr aj tak vezmeme. Zázračné príbehy i fiktívne bytosti si samozrejme užijú v enormnom množstve - ako pekné fantastické story, ktoré si radi prečítame.

Nie je samozrejme nič zlé na tom, ak deťom nakoniec vysvetlíte, že ide o tradíciu a uvediete ich v správnom veku do reality. Ja osobne však uprednostňujem čistú pravdu už od útleho detstva a sám pozorujem, že deti nemajú strach z tmy, bubákov či strašidiel. Berú ich totiž od malička ako rozprávkové stvory mimo realitu.

Smutné však je, že pri povestiach o všemocnom, vševediacom a dokonale dobrom Bohu na fiktívnosť kedysi niekto pozabudol upozorniť a teraz sa to vlečie s niektorými z nás až do 21. storočia.

Moja skromná rada:

Učte deti od mala jasne rozlišovať medzi fikciou a realitou. Doprajte im však dostatok fantastických príbehov, hoci aj plných bohov a anjelov. Ak im nebudete tvrdiť, že sú pravdivé, s enormnou pravdepodobnosťou ostanú ateistami a rozumnými skeptikmi celý život.

Tí ostatní sa to budú musieť (znovu) naučiť.