Podcast 02

Priestor s priemerom minimálne 93 miliárd svetelných rokov, ktorý obsahuje viac hviezd, než je zrniečok piesku na všetkých plážach planéty Zem je vraj určite vytvorený len k tomu, aby sme sa mali šesťtisíc rokov po stvorení sveta nad čím čudovať. Svetlo z hviezd vzdialených viac než sto biliárd kilometrov bolo len pred pár tisíc rokmi stvorené už v lete priestorom, aby všetko presne vyzeralo tak, ako keby to tu bolo miliardy rokov - a to len na oklamanie ateistických bezbožníkov, ktorých vieru musí Boh otestovať, aby ich mohol odmeniť vstupenkou k večnému uctievaniu jeho samého.

Takto si to predstavujú kreacionisti, ktorí svoju múdrosť o fungovaní sveta vyčítali z neomylnej knihy spísanej v dobe, kedy len 1-3% obyvateľstva dokázali ako tak čítať a písať a väčšina pásla kozy či pestovala plodiny a večer si rozprávali pri ohni strašidelné príbehy o mágoch chodiacich po hladine vody či meniacich vodu na hroznový alkohol. Títo ľudia mali tak "dokonalú" predstavu o vesmíre, že jednou z predpovedí druhého príchodu mesiáša malo byť, že hviezdy začnú padať na Zem. Ako sa k tomu správne vyjadril Neil deGrasse Tyson "Napísaním niečoho takého dokazujete, že netušíte, čo tieto veci vlastne sú. Nemáte ani len koncept toho, čo vlastne vesmír v skutočnosti je."

A pritom na túto "Bohom inšpirovanú" knihu sa dnes ešte stále spolieha tak veľká časť kresťanov. Ako môžu tvrdiť, že v nej popísané nadprirodzené udalosti sú správne, keď ani tie čisto naturálne sa nedajú zhodnotiť ináč, ako komické?

Je zbytočné sa vyhovárať na alegóriu či metafory. Ak mal byť Boh ten, kto nadiktoval či cez ducha svätého zdelil tieto múdre slová, tak určite mohol namiesto ženy z rebra muža z hliny, použiť aj pravdivú zvesť o človeku vytvoreného postupnou evolučnou adaptáciou. Ľudia čo uverili rozprávke o šesťdňovom stvorení vesmíru, kde tvorba svetla predbehla tvorbu zdroja svetla a Zem bola vytvorená skôr než hviezdy - a to všetko iba z myšlienky Hospodina ktorého záhadne netrebalo stvoriť, by určite dokázali uveriť zjednodušenému ale pravidivému príbehu o enormnom a dlho existujúcom vesmíre, v ktorom hviezdy podobné Slnku vytvárajú prvky potrebné k vybudovaniu zložitých organizmov postupným procesom prispôsobovania sa prostrediu v ktorom žijú. A my by sme túto múdrosť mohli ďalšie storočia postupne vedeckými metódami potvrdzovať a žasnúť nad múdrosťou všemocného tvorcu. Jediné čo však robíme je postupné vyvracanie týchto detinských Biblických predstáv.

Aby som nevyznel kriticky len voči judeokresťanskej mytológii, musím povedať, že hinduistický príbeh o stvoriteľovi sveta Brahmovi, ktorý vyšiel z lotosového listu rastúceho z pupka lorda Višnu dovtedy driemajúceho v špirále hada je rovnako uletený príbeh. A obdobne je to s každým mytologickým príbehom, ktorý sa snažil ponúknuť odpovede na otázky o vzniku sveta. Všetky sú nanajvýš krásnou ukážkou predstavivosti našich predkov.

Tí čo napísali Bibliu a stvorili Boha, mali teda o vesmíre výrazne odlišnú predstavu, než my dnes. Vesmír bol závojom nad našimi hlavami a Babylónska veža nesmela siahať ani po oblaky, aby nenarušila Božiu zónu kľudu.

Pred päťsto rokmi si ľudia ešte stále mysleli, že sme výnimoční a tvoríme stred vesmíru (argumentovalo sa, že pri obiehaní okolo Slnka by sme sa údajne neudržali na povrchu a spadli by sme). Náš vesmír bol len veľmi malým priestorom okolo Zeme.

Dokonca ešte PRED STO ROKMI sme si mysleli, že celý Vesmír tvoria iba hviezdy našej galaxie - Mliečna dráha. Za ňou už nebolo nič. Iba nekonečný prázdny priestor.

Až PRED PÁR DESIATKAMI ROKOV, čo je nepatrný zlomok existencie ľudstva a "nič" v porovnaní s existenciou vesmíru, sme zdokonalením ďalekohľadov objavili stovky miliárd takýchto galaxií naširoko rozhodených v pozorovateľnom vesmíre. A každým rokom sa naše pozorovacie schopnosti výrazne zlepšujú a naše miesto vo vesmíre sa zmenšuje a stráca sa jeho jedinečnosť. V poslednej dobe už len tým, ako postupne nachádzame stále viac exoplanét, ktoré obiehajú svoje hviezdy v tzv. obývateľnej zóne. Naša Zem sa prestáva javiť ako unikátne vyvolená a podľa mňa je len otázkou času, kedy objavíme svety s podobnými podmienkami a možno aj iným životom.

Mnohí z nás sa však stále cítia ako stred vesmíru a alfa-a-omega celej jeho existencie. A ľuďmi vytvorené náboženstvá tento náš antropocentrický pohľad na svet živia.

Tak či onak, je jedno, čo si mysleli tvorcovia mytologických bohov.

Skutočný stvoriteľ by mal vedieť, čo je predsa podstatné. Ak sme jeho cieľom, tak vesmír musí byť očividne vytvorený len pre nás a to tak, aby nám perfektne sedel. Boh je predsa dokonalý a teda efektívny, či? Osobný Boh, ktorý na nás dohliada nepotrebuje predsa nejakú blbú fyziku či evolúciu, aby mohol sledovať, či máme sex v správnej polohe, či dávame v kostole dostatok mincí do pokladničky a či sme dali pokrstiť svoje deti, aby ich nemusel utýrať vo večnom pekle. Ten predsa môže stvoriť vesmír aj bez logiky a fyzikálnych zákonov. Veď aj údajná slobodná vôľa je predsa porušovaním fyzikálnych zákonov, tak prečo by mal byť vesmír iný a limitovaný nejakými zákonmi?

Avšak nie. Boh sa rozhodol, že ateistov poriadne potrápi a vytvorí im nepredstaviteľne zbytočný vesmír, ktorý sa javí úplne tak, ako keby mu žiadne nadprirodzené riadenie nebolo potrebné. Nech sa majú ľudia nad čím v tom 20. a 21. storočí po narodení jeho syna nad čím čudovať.

Nielen že obývame iba 15 triliardtin priestoru Mliečnej dráhy, no takých galaxií, ako je tá naša je vo vesmíre podľa odhadu minimálne 2 bilióny pekne naširoko roztrúsených. Len v pozorovateľnom vesmíre.

Ťažko predstaviteľné veľké čísla, však? Na internete je možné nájsť množstvo zoomovateľných obrázkov nočnej oblohy, ktoré Vám vyrazia dych. Prázdny čierny priestor, ktorý sa nám okom zdá bezvýznamný skrýva tisíce galaxií, ktoré obsahujú miliardy hviezdnych systémov. Garantujem Vám však, že ani potom čo vám nad obrázkami padne sánka, si nebudete naozaj vedieť predstaviť ohromnosť celého vesmíru.

Ani sa ďalej nesnažte. Už aj Hitchens napísal vo svojej knihe God is not great "Naše miesto vo vesmíre je tak nepredstaviteľne ničotné, že s mizerným mozgovým vybavením, ktorým disponujeme, nad tým nedokážeme ani dlho premýšľať."

Náboženská tradícia však svoje presvedčenie o jedinečnosti a dôležitosti ľudskej rasy neopustila. Stále sme v tomto vesmíre tí najdôležitejší. My sme totiž údajnou podstavou a dôvodom pre vytvorenie tohto enormného priestoru. My, existujúci v zlomku času veku vesmíru v zanedbateľnom priestore.

Keby zajtra narazil asteroid veľkosti megamesta do našej matičky Zeme a zahubil tak všetko živé, údajne by vesmír už nemal žiaden dôvod ďalej existovať a mohol by si rovno zbaliť svoje saky-paky a pobrať sa odtiaľto.

Čo môže byť egoistickejšie ako sa domnievať, že tak obmedzená a na svojom jedinom miestečku prilepená existencia akou je Homo Sapiens, je práve ten dôvod, prečo miliardy svetelných rokov od nás práve vybuchla supernova?

A čo ak sa nachádzame v jednom z nekonečného počtu vesmírov v multiverze? Hm, ako keby to mohlo byť ešte šialenejšie, než to je, no nie?

Žijeme iba na malej, z pohľadu vesmíru bezvýznamnej modrej bodke, ktorá sa nachádza v jednej z obrovského množstva solárnych systémov na okraji jednej z nespočetného množstva galaxií. Táto bledomodrá bodka sa objavila na fotografii zo sondy Voyager 1 v roku 1990, keď sa sonda otočila smerom k Zemi vo vzdialenosti 6,1 miliárd kilometrov od nás, niekde za Neptúnom. Tá bledomodrá bodka veľkosti desatiny Pixelu v lúči Slnka je náš malý svet na ktorom sme nalepení. Veľmi poeticky tento záber zhodnotil jeden z najväčších astrofyzikov minulého storočia - Carl Sagan - takto:

"Znovu sa pozrite na tú bodku. To je Zem. To je náš domov. To sme my. Na nej každý, koho ste kedy ľúbili, každý, koho poznáte, všetci, o ktorých ste kedy počuli. Každá ľudská bytosť, ktorá kedy existovala, žila svoj život tu. Je to súhrn všetkých našich radostí a starostí, tisíce sebaistých náboženstiev, ideológií a ekonomických teórií. Každý lovec a zberač, každý hrdina a zbabelec, každý tvorca a ničiteľ civilizácií, každý panovník a sluha, každý zamilovaný pár, každá matka a otec, deti plné nádejí, vynálezcovia a výskumníci, každý učiteľ morálky, každý skorumpovaný politik, každá superstar, každý najvyšší vodca, každý svätý a hriešnik v histórii nášho druhu žil tu - na zrnku prachu kúpajúcom sa v slnečných ľúčoch."

Pri prečítaní týchto riadkov a pohľade na fotografiu či simulované zábery celého kozmu sa tie naše ľudské problémy začínajú zdať o to malichernejšie a naše názory na našu dôležitosť o to egoistickejšie. Hlavne tie, ktoré si ešte so zotrvačnosťou nárokujú na našu jedinečnosť v tomto gigantickom priestore i obrovskom časovom rozpätí od vzniku vesmíru.Je úžasné, že tu sme a vieme si to uvedomovať. Uvedomiť nie, že sme tak zanedbateľní, ale že sme súčasťou tak ohromnej krásy a komplexnosti. Že nás tvoria atómy, ktoré vytvorili tieto hviezdy a že raz naše atómy vytvoria ďalšie objekty tohto fenomenálneho kozmu. Poeticky povedané, sme možno jedinou možnosťou kozmu, akou si dokáže na krátky okamih uvedomiť sám seba. Sme nástrojom kozmu na jeho samospoznávanie.

A možno v tom priestore nie sme ani jediní, ktorí si uvedomujú svoju maličkosť. Čo ak je vo vesmíre vedomých inteligentných bytostí omnoho viac? Možno tieto bytosti o nás vedia, no ako poznamenal Arthur C. Clarke: "Sú príliš inteligentné na to, aby k nám chodili."

Možno je to tak, ako uviedol Carl Sagan v knihe The Pale Blue Dot: "Môžete si predstaviť chladných mimozemských pozorovateľov, hľadiacich dolu na náš druh, neustále nadšene presvedčený, že 'Vesmír bol stvorený pre nás! Sme jeho stredobodom! Všetko nám skladá úctu!' Vyhodnotili by to tak, že naša domýšľavosť je smiešna, naše snaženie patetické a že Zem bude asi planéta idiotov."

Nevieme, či sme v tak enormnom vesmíre ojedinelé mysliace bytosti alebo je vesmír plný inteligencie. Vieme však, že už len čisto štatisticky je tu možnosť, že sa aj inde mohol vyvinúť z kozmického prachu za pomoci vesmírnych zákonov nejaký iný mysliaci druh. Tvrdiť, že vieme, že sme tu len my, lebo sme za posledných pár rokov nezaznamenali žiaden rádiový mimozemský signál, je ako nabrať z oceánu vodu do pohára a tvrdiť, že v oceáne nie sú žiadne ryby, lebo my v pohári žiadne nevidíme. V skúmaní kozmu sme ešte len na začiatku a nepreskúmali sme ani len jedno zrnko všetkých piesočných pláží Zeme.

Ak vesmír dokázal na našej planéte naštartovať biologickú evolúciu, čo ešte nečakané dokázal v iných častiach vesmíru? To všetko ešte čaká na naše objavenie. Veda nám ponúka každý deň nové poznatky a dopĺňa skládačku toho, čo chceme vedieť.Ak by sme sa uspokojili s absolútnou pravdou, ktorú nám ponúkajú niektoré náboženstvá, boli by sme o tieto poznania ukrátení. Náš vesmír by ostal maličký.

Možno nie sme pánmi kozmu. No naša výnimočnosť je dôležitá pre nás a ráta sa na našej Zemi. Ráta sa medzi ľuďmi a medzi tými tvormi, ktoré ovplyvňujeme a s ktorými tu žijeme. Predstava našej výnimočnosti, ktorá presahuje našu slnečnú sústavu je podľa môjho názoru viac než mega-egocentrická. Domnievať sa, že sme gro a podstata všetkého, čo nedokážeme ani mozgami obsiahnuť, je presným opakom toho, čo navonok kresťania prezentujú ako ich cnosť - pokory. Sme súčasťou vesmíru a nie jeho podstatou. Sme súčasťou ekosystému našej maličkej planéty. Ak to pochopíme, máme šancu sa správať k okoliu ináč - menej povýšenecky, menej majetnícky, menej arogantne.