Dobrá kniha?

"Zvieratá nastupovali po dvojiciach." Máme radi príbeh o Noemovej arche. Pán a pani Žirafovci, pán a pani Slonovci, pán a pani Tučniakovci a všetky ostatné páry kráčajú trpezlivo hore mostíkom na veľkú drevenú loď, kde ich vítajú rozžiarení pán a pani Noemovci. Milé. Ale počkať, prečo vôbec malo dôjsť k celosvetovej potope? Boh bol totiž nahnevaný na hriešnosť celého ľudstva. Na všetkých okrem Noema, ktorý "našiel u Pána milosť". A tak sa Boh rozhodol, že utopí každého muža, ženu i dieťa, plus všetky zvieratá okrem jedného páru z každého druhu. Napokon to nie je až také milé?

Či už si myslíme, že Boh je, alebo nie je úplne vymyslená postava, stále môžeme posúdiť, či je dobrý, alebo zlý. Presne tak, ako by sme to mohli posúdiť v prípade Lorda Voldemorta, Darth Vadera, Dlhého Johna Silvera, Profesora Moriartyho, Goldfingera, alebo Cruelly de Vil. Ak teda niekde v tejto kapitole poviem "Boh spravil toto a tamto", myslím tým "Biblia hovorí, že Boh spravil toto a tamto". Z týchto výpovedí potom môžeme posúdiť, či je postava Boha dobrou postavou a či sú príbehy o ňom skutočnosťou, alebo fikciou. Budete sa môcť sami slobodne rozhodnúť, či si myslíte, že je stále možné napriek všetkému Boha milovať. Tak ako to spravil muž, nazývaný Jób, v nasledujúcom príbehu z Biblie.

Jób bol veľmi dobrý čestný muž, ktorý miloval Boha. To potešilo Boha až natoľko, že ohľadom Jóba uzavrel s Diablom stávku. Diabol si myslel, že Jób bol dobrý, slušný a miloval Boha iba preto, lebo mal šťastie - bol bohatý, zdravý, mal krásnu ženu a desať rozkošných detí. Boh sa stavil s Diablom, že Jób bude aj naďalej dobrý a bude ho milovať a uctievať, aj keby stratil všetko šťastie. Boh dal Diablovi povolenie podrobiť Jóba skúške tým, že ho zbaví všetkého. Diabol sa teda do toho poriadne pustil. Chudák Jób! Všetok jeho dobytok a ovce zahynuli, všetci jeho služobníci boli zabití, jeho ťavy boli ukradnuté, jeho dom zmietla víchrica a všetkých jeho desať detí zomrelo. Ale Boh tento spor vyhral, pretože aj napriek všetkým týmto provokáciám, Jób nikdy na Boha nezanevrel a neprestal ho milovať a uctievať.

Diabol však ešte stále nechcel priznať porážku, a tak Boh súhlasil, aby skúšal Jóba ďalej. Tentokrát Diabol zasypal celé Jóbove telo vredmi. Takými, aké Boh zoslal na Egypťanov (tie sú spôsobené baktériami, ako dnes vieme, avšak autor knihy o Jóbovi to nevedel - no Boh s Diablom zrejme áno). Jóbova viera však bola stále pevná a neprestal Boha milovať. Nakoniec teda Boh odmenil Jóba tým, že vyliečil jeho vredy, dal mu oveľa viac bohatstva, jeho žena mala oveľa viac detí a všetci si žili šťastne až do smrti. Škoda tých desiatich mŕtvych detí a všetkých ostatných ľudí, ktorí boli kvôli stávke zabití. Ale ako sa vraví, bez rozbitých vajec omeletu nespravíš.

Rovnako ako mýtus o Noemovi, aj toto je iba vymyslený príbeh, ktorý sa v skutočnosti nestal. Tak ako v prípade väčšiny kníh v Biblii, nevieme, kto knihu o Jóbovi napísal. A taktiež nevieme, či si sám autor (je pravdepodobnejšie, že to bol autor, než autorka) myslel, že tento muž, nazývaný Jób, skutočne existoval. Mohol totiž použiť vymyslený príbeh na to, aby šíril nejaké morálne ponaučenie. To je dosť pravdepodobné, keďže väčšina knihy o Jóbovi pozostáva zo zdĺhavých dialógov medzi Jóbom a jeho priateľmi (známymi ako "Jóbovi utešitelia") o otázkach morálky a oddanosti Bohu. Nech bol však úmysel autora akýkoľvek, obrovské množstvo zbožných kresťanov a židov si stále myslí, že ide o skutočný príbeh o skutočnom, trpiacom mužovi menom Jób. Zbožní moslimovia si to myslia tiež, pretože príbeh o Jóbovi je aj v Koráne, rovnako ako príbeh o Noemovi. A títo istí ľudia si myslia, že sväté knihy sú našou najlepšou príručkou toho, ako byť dobrí. Všetci títo zbožní ľudia si myslia, že sám Boh je vrcholne dobrým vzorom.

Tu je ďalší, veľmi znepokojujúci, príbeh. Je opäť o tom, ako Boh niekoho skúša, aby zistil, či ho tento človek skutočne miluje. Predstavte si, že by vás jedného rána, v čase, keď ste boli ešte dieťaťom, zobudil váš otec a povedal: "Je pekný deň, čo keby sme sa išli spolu prejsť po okolí?" Asi si celkom viete predstaviť takúto myšlienku, a tak spoločne vyrážate užiť si pekný deň. Po chvíli sa otec zastaví, aby nazbieral drevo. Ukladá ho na kopu a vy mu pomáhate, pretože sa tešíte, že si spravíte vatru. Ale zrazu, keď už je vatra pripravená na zapálenie, sa stane niečo príšerné. Naprosto nečakané. Váš otec vás schmatne, vyhodí vás navrch a zviaže, aby ste sa nemohli hýbať. S hrôzou kričíte. Ide vás opiecť na vatre? Je to ešte horšie. Váš otec vytiahne nôž, zdvihne ho nad hlavu a vy už nemáte žiadne pochybnosti. Ide vás tým nožom rozpárať. Chystá sa vás zabiť a potom zapáliť vaše telo. Váš otec. Vás drahý otec, ktorý vám v detstve hovorieval rozprávky na dobrú noc, ktorý vás naučil názvy kvetov a vtákov, ktorý vám dával darčeky, ktorý vás utešoval, keď ste sa báli tmy. Ako je možné, že sa toto deje?

Zrazu prestane. Pozrie sa hore do neba s čudným výrazom v tvári, ako keby sa vnútri vo svojej hlave zhováral sám so sebou. Odloží nôž, rozviaže vás a pokúša sa vysvetliť čo sa udialo, avšak vy ste natoľko paralyzovaní hrôzou a strachom, že sotva dokážete počúvať jeho slová. Nakoniec vám to vysvetlí. Všetko to bolo dielo Boha. Boh prikázal vášmu otcovi, aby vás zabil a ponúkol vás ako zápalnú obetu, ale ukázalo sa, že to bol iba vtip - skúška oddanosti vášho otca Bohu. Váš otec musel dokázať Bohu, že ho tak veľmi miluje, že je pripravený zabiť dokonca aj vás, ak by mu to Boh prikázal. Musel dokázať Bohu, že ho miluje ešte viac ako miluje svoje vlastné dieťa. Akonáhle Boh videl, že váš otec je naozaj, naozaj pripravený to splniť, zasiahol práve včas. Mám ťa! Prvý apríl! Nemyslel som to naozaj! Áno, bol to dobrý vtip, však?

Je možné predstaviť si spáchať na niekom ešte nejaký horší trik? Trik, pripravený tak, že zanechá na dieťati jazvu na celý život a navždy otrávi vzťah medzi otcom a dieťaťom. To je presne to, čo podľa Biblie spravil Boh. Prečítajte si celý príbeh v knihe Genezis, kapitola 22. Otec bol Abrahám, dieťaťom bol jeho syn Izák.

Rovnaký príbeh sa nachádza v Koráne (37: 99-111). Tu sa synovo meno nespomína, avšak v islame sa traduje, že ide o druhého Abrahámovho syna (s inou matkou), Izmaela. Vo verzii z Koránu mal Abrahám sen, v ktorom videl seba ako obetuje svojho syna. Iba sen stačil na to, aby ho presvedčil, že to mu Alah vraví, aby tento skutok vykonal. Spýtal sa teda na názor svojho syna, ktorý ho prekvapivo povzbudzoval, aby išiel do toho a obetoval ho. Podľa inej islamskej tradície - táto verzia nie je v samotnom Koráne - Shaytan (Satan) sa pokúšal Abraháma predsvedčiť, aby tento strašný skutok nevykonal. Mohlo by sa zdať, že toto by v príbehu robilo z Diabla dobrého chlapíka. Avšak Abrahám, uprednostňujúc svoj sen, ho odohnal tým, že ho zahádzal kameňmi. Moslimovia zvyknú každoročne robiť symbolickú rekonštrukciu tohto ukameňovania na festivale nazývanom Eid.

Ak by ste boli Izák (Izmael), dokázali by ste niekedy odpustiť svojmu otcovi? Ak by ste boli Abrahám, dokázali by ste niekedy odpustiť Bohu? Ak by sa niečo podobné udialo v dnešnej dobe, Abrahám by bol uväznený za príšernú krutosť voči svojmu dieťaťu. Viete si predstaviť, čo by povedal sudca, keby sa nejaký muž obhajoval: "Ale ja som iba vykonával príkazy." "Koho príkazy?" "Nuž, Vaša ctihodnosť, počul som ten hlas v hlave." Alebo: "Mal som takýto sen." Čo by ste si asi pomysleli, keby ste boli v porote? Mysleli by ste si, že je to dostatočne dobré ospravedlnenie? Alebo by ste poslali Abraháma do väzenia?

Našťastie nie je žiadny dôvod predpokladať, že sa to skutočne stalo. Podobne ako vo väčšine príbehov z Biblie, ako sme videli v 2. a 3. kapitole, neexistuje pre to žiadny poriadny dôkaz. Vlastne ani žiadny dôkaz toho, že by Abrahám a Izák vôbec existovali. Sotva o niečo väčší ako napríklad dôkaz o Červenej čiapočke (a to je tiež dosť znepokojujúce, keďže všetci dobre vedia, že je to iba vymyslený príbeh). Pointa je však tá, že či už ide o výmysel alebo skutočnosť, Biblia je neustále považovaná za akúsi Dobrú Knihu, pričom jej hlavný hrdina, Boh, je prezentovaný ako vrcholne dobrý. Mnohí kresťania ešte stále berú Bibliu doslovne, ako súbor historických faktov. Ako uvidíme v 5. kapitole, títo ľudia si myslia, že bez Boha nie je možné byť dobrý - dokonca nie je možné ani len vedieť, čo dobro vôbec znamená.

Pri oboch týchto príbehoch - Boh skúšajúci Abraháma a Boh skúšajúci Jóba - sa nemôžem ubrániť pocitu, že postava Boha je nielen krutá, ale aj celkom neistá. Je to ako keby bol Boh žiarlivou manželkou v románe, ktorá si je natoľko neistá vernosťou svojho manžela, že sa ho úmyselne snaží nachytať pri nevere. Napríklad, presvedčí atraktívnu kamarátku, aby ho zviedla, len aby si dokázala, že jej zostane verný. Ak je Boh považovaný za vševediaceho, mohli by sme predpokladať, že už vopred vie ako sa Abrahám zachová, keď bude vystavený skúškam.

V Biblii Boh často opisuje samého seba ako žiarlivého. V jednom momente dokonca hovorí, že jeho meno je "Žiarlivý"! Ale zatiaľ čo bežní ľudia žiarlia na svojich sokov v láske alebo na konkurentov v podnikaní, Boh žiarli na konkurenčných bohov. Niekedy má na to aj dobrý dôvod. Ako sme videli v 1. kapitole, prví Hebrejci neboli celkom monoteistami v dnešnom ponímaní. Boli síce oddaní Jahvemu, ako ich kmeňovému bohu, ale to ešte neznamenalo, že by spochybňovali existenciu bohov konkurenčných kmeňov. Mysleli si len, že ich Jahve je mocnejší a viac si zaslúži ich podporu. Z času na čas podľahli pokušeniu uctievať iných bohov - s hrôzostrašnými následkami, keď ich pri tom prichytil ich vlastný Boh.

Pri jednej príležitosti - tak nám vraví Biblia - bol Mojžiš, legendárny vodca Izraelitov, hore na vrchu, kde sa zhováral s Bohom. Keď už bol Mojžiš dosť dlho preč, ľudia začali byť zvedaví, či sa ešte niekedy vráti späť. Presvedčili Mojžišovho brata Árona, aby od všetkých zhromaždil veľa zlata, roztavil ho a aby im, kým sa Mojžiš nepozerá, vyrobil nového boha - zlaté teľa. Sklonili sa a začali zlaté teľa uctievať. Môže sa to zdať zvláštne, ale uctievanie sôch zvierat, vrátane býkov, bolo medzi miestnymi kmeňmi v tom čase úplne bežné. Mojžiš netušil, že jeho ľudia Boha podvádzajú, ale sám Boh dobre videl, čo Izraeliti urobili. Rozzúrený žiarlivosťou okamžite poslal Mojžiša dole z vrchu, aby to zastavil. Mojžiš zlaté teľa zhabal, spálil ho, rozomlel ho na prach, zmiešal tento prach s vodou a dal to ľuďom vypiť. Jeden z izraelských klanov, kmeň Léviovcov, však zlatému teľaťu nepodľahol. A tak Boh, prostredníctvom Mojžiša, prikázal každému Léviovcovi, aby zobral do rúk meč a zabil toľko ľudí z ostatných kmeňov, koľko len môže. To predstavovalo celkovo približne tritisíc mŕtvych. No ani to Bohovi nestačilo na upokojenie jeho žiarlivostného hnevu. Na ľudí, ktorí prežili, zoslal mor. Ak sa nechcete dostať do problémov, s týmto Bohom sa radšej nezahrávajte. No predovšetkým sa ani len neopovážte pozrieť na iných bohov!

Čo robil Mojžiš s Bohom hore na tom vrchu? Okrem iného preberal zásielku slávnych desiatich prikázaní vytesaných do kamenných tabúľ. Niesol ich so sebou dole, no keď zbadal zlaté teľa, tak sa rozzúril, že ich pustil na zem a tabule sa rozbili. Nevadí, Boh mu dal neskôr náhradnú sadu, a tak sa z dvoch rozličných miest v Biblii môžeme dozvedieť, čo sa v nich hovorí. Ak sa dnes kresťanov spýtate, prečo si myslia, že ich náboženstvo je silou dobra, veľmi často budú citovať desať prikázaní. Keď som sa ich však spýtal, aké je vlastne ich znenie, zistil som, že si často vedia spomenúť iba na jedno: "Nezabiješ."

Povedal by som, že pre dobrý život je to celkom samozrejmé pravidlo. Pravidlo, ktoré by sotva bolo treba vytesávať do kameňa. Ale ako uvidíme v 5. kapitole, ukázalo sa, že to vlastne malo znamenať iba "nezabiješ členov tvojho vlastného kmeňa." Boh totiž nemal problém zabíjať cudzincov. Ako uvidíme neskôr v tejto kapitole, Boh,vystupujúci v Starom zákone, neustále nalieha na svoj vyvolený ľud, aby zabíjal iné kmene. A to s krvilačnou bezohľadnosťou, akú len veľmi ťažko nájsť v akejkoľvek inej beletrii. No v každom prípade, "nezabiješ" nemá tú česť byť medzi desiatimi prikázaniami. Rôzne tradície sa mierne odlišujú v tom, v akom poradí uvádzajú jednotlivé prikázania, no všetky pripisujú výnimočnosť prvému z nich: "Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!" Opäť žiarlivosť.

• Pán je žiarlivý a pomstivý Boh, Pán je pomstivý a plný hnevu. (Nahum 1:2)
• Lebo ty sa nesmieš klaňať cudzím bohom. Veď Pánovo meno je Žiarlivý, on je žiarlivý Boh. (Exodus 34:14)

Ďalším drobným manierom Boha je podľa Biblie jeho láska k vôni horiaceho mäsa. Zvyčajne nejde o ľudské mäso, ale nie vždy. Keď prikázal Abrahámovi zviazať Izáka na hranici, príčinou, ako tomu Abrahám rozumel, bola chronická chuť Boha na lahodný dym. Potom ako zasiahol v poslednej chvíli a zachránil Izáka, poslal Boh barana, aby sa zachytil rohmi v neďalekej húštine. Abrahám posolstvo pochopil, zabil toto úbohé stvorenie a namiesto dymu z Izáka dal Bohu dávku dymu z baraniny. Oficiálny výklad náhleho zjavenia sa tohto barana, predkladaného vrámci Nedeľnej školy (škola na náboženské vzdelávanie detí a mládeže - pozn. prekl.), je, že išlo o spôsob, akým Boh povedal ľuďom, aby prestali obetovať ľudí a namiesto nich radšej obetovali zvieratá. Ale postava Boha z tohto príbehu mala v tom čase vo zvyku rozprávať sa s ľuďmi - Abrahámovi predsa povedal aj to, aby zabil Izáka. Dalo by sa teda očakávať, že by ľuďom jednoducho povedal slovami aj to, že majú obetovať ovce namiesto ľudí. Prečo úbohého Izáka vystavovať takej príšernej skúške? Ak si prečítate Bibliu, zistíte, že namiesto toho, aby boli posolstvá odovzdávané jednoducho a zrozumiteľne, sú často odovzdávané takýmto nepriamym, "symbolickým" spôsobom. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že ak by bol Boh skutočne milý, povedal by ľuďom, aby neobetovali ani tie ovce.

Prečo sa už Boh nerozpráva s ľudmi tak ako kedysi s Abrahámom? V niektorých častiach Starého zákona podľa všetkého nedokázal udržať ústaani na chvíľu zatvorené. Rozprával sa s Mojžišom takmer každý deň. No dnes od neho nikto nepočuje ani pípnutie - alebo ak aj áno, tak si o ňom pomyslíme, že asi potrebuje psychiatrickú pomoc. Neprinútilo vás to niekedy zamyslieť sa nad tým, že by tie dávne príbehy nemuseli byť pravdivé?

Tu je ďalší príbeh, ktorý by vo vás mohol vyvolať pochybnosti o tom, aký dobrý je Boh. Kniha sudcov, kapitola 11, hovorí o izraelitskom veliteľovi Jeftem, ktorý veľmi potreboval poraziť nepriateľský kmeň Amončanov. Jefte zúfalo potreboval zvíťaziť, a tak sľúbil Bohu, že ak Boh zariadi jeho víťazstvo nad Amončanmi, on mu za to obetujeako zápalnú obetu čokoľvek, alebo kohokoľvek, kto mu ako prvý vyjde v ústrety keď sa vráti z boja domov. Boh teda "veľkou porážkou" zariadil víťazstvo, ktoré Jefte žiadal. Úbohí Amončania, mohli by ste si pomyslieť. Ale bude to ešte horšie. Ako naschvál, prvý človek, ktorý vyšiel z domu, aby Jeftemu zablahoželal, bola jeho milovaná dcéra. Jeho jediná dcéra. S radosťou vyšla tancujúc von, aby privítala otca ako víťaza. Keď si Jefte spomenul na svoj sľub Bohu, zostal zdesený. No nemal na výber a musel svoju dcéru upiecť. Boh sa tak veľmi tešil na sľúbenú vôňu pálenia. Jefteho dcéra veľmi slušne súhlasila s tým, že bude obetovaná. Žiadala iba to, aby jej ešte predtým bolo umožnené ísť na dva mesiace do hôr "oplakať svoje panenstvo". Po dvoch mesiacoch si splnila svoju povinnosť a vrátila sa. Jefte dodržal svoj sľub a upiekol svoju dcéru, aby si Boh mohol užiť príjemný upokojujúci dym. Pri tejto príležitosti Boh zabudol na lekciu s Abrahámom a Izákom a do ničoho nezasahoval. Ľutujem dcéra a ďakujem, že si bola taká zhovievavá! A tiež vďaka, že si zostala pannou, čo bolo pre účely obetovania z nejakého dôvodu považované za dôležité (verš 39).

Prečo vlastne Jefte bojoval proti Amončanom a prečo by mu mal Boh pomôcť zvíťaziť? Starý zákon je plný krvavých bitiek a kedykoľvek Izraeliti zvíťazia, má na tom zásluhu ich krvilačný Boh bitiek. Kniha Jozue a Kniha sudcov sú prevažne o vojenských ťaženiach, vedených Izraelitmi potom, ako ich Mojžiš vyviedol zo zajatia v Egypte, aby sa zmocnili zasľúbenej zeme. Tou zemou bol Izrael, "krajina oplývajúca mliekom a medom" a Boh im ju pomohol získať vyhubením nešťastníkov, ktorí tam už žili. Príkazy Boha tentokrát neboli vôbec nepriame, ale až hrôzostrašne jasné:

• "Keď prejdete cez Jordán do Kanaánu, vyžeňte spred seba všetkých jeho obyvateľov. Zničte všetky ich vyrezávané obrazy a všetky liate modly a spustošte všetky ich výšiny! Obsaďte krajinu a bývajte v nej, lebo tú krajinu som vám dal do vlastníctva." (Numeri 33:51-3)

"Lebo tú krajinu som vám dal do vlastníctva." Čože? Je toto dostatočný dôvod na rozpútanie vojny? Počas druhej svetovej vojny Adolf Hitler ospravedlňoval inváziu do Poľska, Sovietskeho zväzu a ďalších východných krajín tvrdením, že nadradená nemecká rasa potrebuje Lebensraum, teda "životný priestor". A to je presne to isté, čo si mal podľa Boha nárokovať prostredníctvom vojny jeho "vyvolený ľud". Bol však natoľko milý, že rozlišoval medzi tými kmeňmi, ktoré sa iba priplietli do cesty pri putovaní do zasľúbenej zeme a tými, ktoré už v zasľúbenej zemi žili. Prvej skupine mal byť ponúknutý mier. Ak súhlasili, vyviazli bez ujmy. V najhoršom prípade mali byť zabití iba muži, zatiaľ čo ženy mali byť odvedené ako sexuálne otrokyne.

Avšak nešťastníkov, ktorí vlastne žili v tomto Lebensraume, prisľúbenom Bohom svojmu vyvolenému ľudu, čakalo už menej zdvorilé zaobchádzanie:

• V mestách týchto národov, ktoré ti dáva Pán, tvoj Boh, do dedičného vlastníctva, nenecháš nažive nič, čo dýcha. Nenecháš nikoho nažive, lež pobiješ ostrím meča Chetitov, Amorejčanov, Kanaánčanov, Perizzejcov, Chivvijov a Jebúsejov, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. (Deuteronómium 20:16)

Boh to myslel naozaj vážne a jeho nemilosrdné priania boli vykonané do písmena. Nielen pri dobýjaní zasľúbenej zeme, ale naprieč celým Starým zákonom:

• Choď teda, napadni Amalékov a vykonaj na nich i na všetkom, čo majú, hubiacu kliatbu. Bez milosti pobi mužov i ženy, deti i dojčatá, dobytok i ovce, ťavy i osly! (1 Samuel 15:2)

Boh prikázal zabiť dokonca aj deti. Obzvlášť chlapcov. Dievčatá sa oplatilo ponechať si na... nuž, prečítajte si sami a použite svoju predstavivosť (nebudete jej potrebovať veľa).

• Teraz usmrťte všetkých chlapcov a pozabíjajte aj všetky ženy, ktoré už obcovali s mužom. Ale všetky devy, ktoré ešte neobcovali s mužom, nechajte nažive pre seba! (Numeri 31:17-18)

Dnes by sme to nazvali etnickou čistkou a zneužívaním detí.

Teológovia sú v rozpakoch z týchto a mnohých podobných úryvkov z Biblie. Majú dôvod byť vďační za to, že súčasná archeológia a veda neobjavili žiadny dôkaz, že ktorýkoľvek z týchto príbehov zo Starého zákona by bol historicky pravdivý. Teológovia vysvetľujú množstvo týchto hrôzostrašných príbehov tým, že nejde o históriu, ale skôr iba o akési symbolické mýty, morálne príbehy podobné ako Ezopove bájky. V poriadku, avšak asi sa budete čudovať, ako je možné nájsť nejaké mravné ponaučenie v niektorom z týchto príbehov: príbehy o násilnej krvilačnosti, boj o Lebensraum, genocídne etnické čistky, alebo zaobchádzanie so ženami a dievčatami ako s majetkom muža, ktorý je určený na znásilňovanie a sexuálne otroctvo.

Moderní kresťanskí teológovia niekedy celkom odpisujú Starý zákona s úľavou ukazujú na Nový zákon, kde sa zjavuje Ježiš, ktorý je omnoho milší ako jeho hrôzostrašný nebeský otec. Sám Ježiš si však týmto rozdielom nebol až taký istý. V Evanjeliu podľa Jána hovorí: "Ja a Otec sme jedno", "vo mne je Otec a ja v Otcovi", a tiež "kto videl mňa, videl Otca". Napriek tomu postava Ježiša hovorí v evanjeliách niektoré veľmi pekné veci. Kázeň na vrchu v Evanjeliu podľa Matúša vykresľuje Ježiša ako dobrého človeka, ktorý ďaleko predstihol svoju dobu. Alebo ak by aj neexistoval, ako si myslí malá skupina vedcov, fiktívna postava s menom Ježiš je aspoň dobrou postavou. No akokoľvek pekné môžu byť dojmy z Kázne na vrchu, ústredná doktrína kresťanstva, ako o nej káže hlavný tvorca tohto náboženstva, svätý Pavol, je už však iná vec.

Kresťanstvo svätého Pavla a teda aj takmer všetkých súčasných kresťanov považuje všetkých - vás, mňa, kohokoľvek, kto kedy žil alebo bude žiť - za "narodených v hriechu". Ako sme videli v 2. kapitole, Máriino "nepoškvrnené počatie" pre ňu predstavuje takmer jedinečné oslobodenie od škvŕn hriešneho narodenia. Pavol bol posadnutý hriechmi. Človek z neho môže nadobudnúť dojem, že Boha skôr zaujímajú hriechy nejakého živočíšneho druhu, žijúceho na nejakej malej planéte, než obrovský rozpínajúci sa vesmír, ktorý stvoril. Pavol a ďalší raní kresťania verili, že my všetci dedíme hriech Adama, prvého muža, ktorý podľahol pokušeniu Evy, prvej ženy, potom ako pre zmenu ona podľahla pokušeniu hovoriaceho hada. Ako sme videli v 3. kapitole, ich hriech spočíval v jedení ovocia, ktoré im Boh výslovne zakázal. Tento strašný hriech - až taký strašný, že podnietil Boha k tomu, aby ich vyhnal zo záhrady v Edene a zatratil ich, spolu s ich potomkami, na život plný driny a bolesti - zdedil vraj každý z nás. Podľa svätého Augustína, jedného z najváženejších kresťanských teológov, sa "prvotný hriech" dedí od Adama naprieč celým mužským pokolením semenom, teda tekutinou, ktorá obsahuje spermie.

Dokonca aj novonarodené dieťa, ktoré je príliš malé na to, aby vôbec niečo vykonalo, nieto ešte niečo zlé, sa narodí s ťažkým bremenom hriechu na jeho maličkých plieckach. Je to ako keby si Pavol a jeho kresťanskí prívrženci mysleli, že Hriech (s veľkým H) predstavuje skôr akéhosi skľučujúceho ducha, temnú dedičnú škvrnu, než jednoducho iba zlé veci, ktoré ľudia z času na čas vykonajú. A keďže sme narodení s hriechom, jediný spôsob, ako uniknúť večnému zatrateniu v pekelných plameňoch, je krst a "vykúpenie" obetnou smrťou Ježiša. Ježišova smrť bola obetou -podobne ako zápalné obety v Starom zákone - za zmierenie sa s Bohom aprosbou o odpustenie všetkých hriechov ľudstva, no najmä "prvotného hriechu" Adama zo záhrady v Edene.

Dnes už vieme, že Adam nikdy neexistoval. Každý, kto kedy žil, mal dvoch rodičov, pred ktorými je rad pra-pra-pra-prarodičov, pokračujúci späť cez rôzne druhy ľudoopov a prvých opíc až k rybám, červom a baktériám. Nikdy neexistoval žiadny prvý ľudský pár - žiadny Adam ani Eva. Neexistoval nikto, kto by spáchal ten strašný hriech, za ktorý by sme všetci mali niesť vinu. Aj keď Pavol a raní kresťania to zrejme nevedeli, Boh podľa všetkého áno. A verili skutočne niekedy ľudia v hovoriaceho hada? Vlastne sa obávam, že asi verili, pretože znepokojujúco veľký počet ľudí, obzvlášť v Amerike, v neho ešte stále verí. Ale čo teória o Ježišovej smrti, ktorou "vykúpil" alebo "odčinil" hriechy ľudstva, v časoch po Adamovi? Je to myšlienka - a je skutočne stredobodom celého kresťanského náboženstva -, že Ježiš zomrel za naše hriechy. Zaplatil svojím životom, aby naše hriechy mohli byť odpustené.

"Zadosťučinenie" znamená zaplatenie za previnenie. Možno sa divíte, prečo, ak nám Boh chcel odpustiť, nám jednoducho neodpustil. Ale nie, to pre Boha nebolo dosť dobré. Niekto musel trpieť a pokiaľ možno, tak s bolestivými a smrteľnými následkami. Ako sa píše v Listoch Hebrejom (9:22): "Bez krvipreliatia niet odpustenia." Svätý Pavol inými slovami často vysvetľoval, že "Kristus zomrel za naše hriechy" (1 Korinťanom 15:3).

Plán (neobviňujte mňa, ja iba referujem to, čo hovorí oficiálna kresťanská viera) je teda takýto. Boh chcel ľudstvu odpustiť všetky hriechy, v prvom rade dedičný hriech Adama (ktorý nikdy neexistoval). Boh však nemohol odpustiť iba tak, to by bolo príliš jednoduché. Príliš samozrejmé. Niekto musel za odpustenie zaplatiť obetou a keďže hriech ľudstva bol obrovský, nemohol to byť len tak hocijaký akt obety. Nič by nebolo dostatočne dobré, okrem mučenia a nesmierne bolestivej smrti vlastného syna samotného Boha, Ježiša. Áno, Ježiš zišiel dole ("dole"?) na Zem výlučne kvôli tomu, aby mohol byť zbičovaný a ukrižovaný, priklincovaný na drevený kríž, aby nakoniec zomrel v mukách a tým zaplatil za hriechy ľudstva. Nič menšie, než krvavá obeta samotného Boha - pretože Ježiš je považovaný za Boha v ľudskej podobe -, by nestačilo na zaplatenie toho obrovského bremena hriechu visiaceho na krku ľudstva.

Neviem, ako vám to príde, ale celkom oprávnene by ste si mohli myslieť, že je to skutočne hrozná myšlienka. V ktorejkoľvek chvíli, až do Ježišovej smrti na kríži, mohol všemocný Boh zasiahnuť - tak, ako to spravil v prípade Abrahámovho rituálneho obetovania Izáka: "Stačilo, je to v poriadku. Nie je treba pribíjať ten klinec cez ruku môjho milovaného syna. Aj tak vám odpúšťam. Uvoľnime sa a poďme všetci oslavovať veľkolepé celosvetové odpustenie hriechov ľudstvu."

Nie, toto zdanlivo samozrejmé riešenie problému nebolo pre Boha dosť dobré. Ak by som mal o tom písať divadelnú hru, tak pre postavu Boha by som napísal asi takýto scenár:

• Tak sa na to poďme pozrieť. Nemôžem im iba tak odpustiť, ich hriech je priveľký. Čo keby som zabil tritisíc z nich, tak, ako som to urobil kvôli tej nepríjemnosti so zlatým teľaťom? Nie, ani tritisíc nebude stačiť. Tritisíc jednoduchých ľudí, to asi nie. Ten hriech je príliš veľký na to, aby sa dal len tak vymazať zabitím nejakých smiešnych troch tisícok jednoduchých ľudí. Nie, už to mám! Čo keby som zmenil môjho vlastného syna na človeka, mučil ho a zabil v mene všetkých ľudí? Áno, tomu hovorím dôstojná obeta. Nezabijem len tak hocijakého starého človeka, ale Boha v ľudskej podobe! To je ono. Tak sa mi to páči. To by bola dosť veľká obeta za odčinenie všetkých ľudských hriechov. Vrátane Adamovho hriechu (och, ja blázon, zabúdam im pripomínať, že Adam nikdy neexistoval). Vydaj sa na cestu, synak; prepáč, ale žiadne lepšie riešenie nevidím. A nie, nemôžeš si zobrať ohnivý voz. Vložím ťa do ženského lona a budeš sa musieť narodiť, potom výchova a vzdelanie, stavy úzkosti počas dospievania a všetky tie ďalšie veci. Inak by si nebol úplne ľudský a necítil by som, že skutočne predstavuješ ľudstvo, keď už budeš nakoniec kvôli nim ukrižovaný. Mimochodom, nezabudni, že aj ja sám som ukrižovaný, pretože ja som ty a ty si ja.

Robenie posmeškov? Áno. Hrubé? Možno. Neférové? To si skutočne nemyslím. Pochopte, prosím, prečo sa neospravedlňujem. Učenie o zadosťučinení, ktoré kresťania berú naozaj veľmi vážne, je tak hlboko, hlboko nechutné, že si zaslúži byť hrubým spôsobom zosmiešňované. Boh je považovaný za všemocného. Stvoril rozpínajúci sa vesmír s galaxiami, ktoré sa od seba vzďaľujú obrovskými rýchlosťami. Pozná vedecké zákony a zákony matematiky. On ich vlastne vymyslel. Pravdepodobne rozumie dokonca aj kvantovej gravitácii a temnej hmote, čo je viac ako dokáže akýkoľvek vedec. On vytvára pravidlá a ten, kto vytvára pravidlá, má aj moc odpustiť komu len chce, ak ich poruší. Napriek tomu máme veriť, že jediným spôsobom ako by ho - ho - bolo možné presvedčiť, aby odpustil ľuďom ich hriechy (najmä hriech Adama, ktorý však nikdy neexistoval, takže nemohol zhrešiť), bolo umučenie a ukrižovanie jeho syna (ktorý bol zároveň on sám) v mene ľudstva. Hoci je teda Starý zákon bohatší na počet hrôzostrašných príbehov ako ten Nový, dalo by sa povedať, že hlavné posolstvo Nového zákona je vážnym uchádzačom o získanie neradostnej pocty byť tým najstrašnejším zo všetkých.

Učeník Judáš zradil Ježiša. Priviedol k nemu predstaviteľov moci a označil ho bozkom. Politik, ktorý zradí svoju stranu je nazývaný "Judáš". Počas jednej akcie na Galapágoch, ktorej cieľom bolo odstrániť dovezené kozy, narúšajúce prirodzenú rovnováhu, boli použité takzvané "judášske kozy" - boli to samice, označené obojkami s rádiovysielačmi, ktoré "vyzrádzali" polohu stád určených na likvidáciu. Judášove meno odjakživa predstavovalo akt zrady. Ale, ak zopakujeme otázku z 2. kapitoly, je to voči Judášovi fér? Celý plán Boha spočíval v tom, že Ježiš musí byť ukrižovaný, a tak musel byť zajatý. Judášova zrada bola pre tento plán nevyhnutná. Prečo teda kresťania už tradične nenávidia Judášovo meno? On predsa iba zohrával svoju úlohu vrámci Božieho plánu na vykúpenie hriechov ľudstva.

Čo je však ešte horšie, celý židovský ľud musel znášať storočia prenasledovania, pretože kresťania im dávali za vinu Ježišovu smrť. Ešte nedávno, v roku 1938, hovoril pápež Pius XII (rok predtým ako sa stal pápežom) o židoch, ako o ľuďoch, "ktorých pery zatratili [Krista] a ktorých srdcia ho odmietajú ešte aj dnes". O štyri roky neskôr, počas vojny (Taliansko bolo na strane Hitlera), pápež Pius povedal o Jeruzaleme, že má rovnakú "nepoddajnú slepotu a neoblomnú nevďačnosť", ktorá ho viedla "po ceste viny až k vražde Boha". A neboli to iba katolíci. Martin Luther, nemecký zakladateľ protestantského kresťanstva, obhajoval podpaľovanie synagóg a židovských škôl. Lutherova patologická nenávisť voči židom našla odozvu u Adolfa Hitlera v roku 1922:

• Moje cítenie ma ako kresťana smeruje k môjmu Pánovi a Spasiteľovi ako bojovníka. Smeruje ma k človeku, ktorý kedysi, obklopený v samote len zopár nasledovníkmi, rozpoznal, čo sú títo židia zač a vyzval ľudí, aby proti nim bojovali a ktorý, Boh mi určite dá za pravdu, bol najväčší nie ako trpiteľ, ale ako bojovník. Ako kresťan, tak aj ako človek, čítam s bezhraničnou láskou úryvok o tom, ako Pán nakoniec povstal v svojej sile, aby z chrámu vymietol háveď vreteníc a zmijí. Aký ohromný bol jeho boj za svet bez židovského jedu. Dnes, po dvetisíc rokoch, s najhlbšími pocitmi a vážnejšie ako kedykoľvek predtým, uznávam skutočnosť, že práve kvôli tomuto musel preliať svoju krv na kríži. Ako kresťan nemám povinnosť nechať sa podviesť, ale mám povinnosť byť bojovníkom za pravdu a spravodlivosť... A ak existuje niečo, čo by mohlo dokázať, že konáme správne, tak je to úzkosť, ktorá rastie každým dňom. Pretože ako kresťan mám tiež povinnosť voči svojmu národu.

Mimochodom, Hitlerove tvrdenia, že bol kresťan, netreba brať príliš vážne. Nech bol Hitler čokoľvek, bol predovšetkým notorický klamár. Mohol v tom prejave tvrdiť, že je kresťan, no v jeho takzvanej "konverzácii pri stole" bol niekedy protikresťanský, aj keď nikdy nebol ateista a nikdy sa nezriekol rímskokatolíckej viery, v ktorej bol vychovávaný. Hoci nebol skutočne úprimný kresťan, jeho prejavy si predsa len našli ochotných poslucháčov spomedzi nemeckej populácie, ktorá bola ovplyvnená storočiami katolíckej a protestantskej nenávisti voči židom. A celé to začalo, tak ako vo zvyšnej časti Európy, povesťou o tom, že židia nesú vinu za Ježišovu smrť.

Pilát Pontský, rímsky prefekt, ktorý nakoniec schválil Ježišovu popravu, si nechal priniesť vodu a verejne si umyl ruky, aby ukázal, že za to neberie žiadnu zodpovednosť. Židia vraj prijali zodpovednosť, keď volali: "Jeho krv na nás a naše deti" (Matúš 27:25). Väčšina krutého prenasledovania, ktoré židia znášali počas celej histórie, vyplýva z týchto slov. Aj keď - je potrebné opakovať pointu? - ukrižovanie Ježiša bolo ústredným bodom Božieho plánu. Židia, ktorí údajne žiadali jeho smrť, žiadali vlastne iba to, čo Boh chcel, aby sa tak či tak stalo. Mimochodom, nemyslíte si, že to znie dosť nepravdepodobne, aby niekto povedal "jeho krv na nás a naše deti" a je to podozrivé, ako keby to bolo doplnené neskôr nejakou zaujatou rukou?

V celej tejto kapitole som opakoval znova a znova, že príbehy, ktoré sú napísané v Biblii, pravdepodobne nie sú pravdivé. Ako sme videli v 2. kapitole, biblické knihy boli napísané dávno po udalostiach, ktoré údajne popisujú. Ak existovali nejakí očití svedkovia, väčšina z nich by už v tom čase bola mŕtva. To však nemá vplyv na hlavnú myšlienku tejto kapitoly. Či už Boh je alebo nie je vymyslenou postavou, sme oprávnení posúdiť, či je tým druhom postavy, ktorú by sme milovali a nasledovali, tak ako nám to vravia poprední predstavitelia židov, kresťanov a moslimov. Ako by ste sa rozhodli?