Veľmi hlúpa argumentácia č. 1 - Príbeh o dvojčatách v maternici
Už dlhšie som sa chcel dostať k analýze viacerých často sa opakujúcich a naozaj hlúpych argumentov, ktoré vídavam pravidelne od teistov, hlavne kresťanov. Tí, čo ich v státisícoch lajkujú a zdieľajú sú patrične nadšení, keď to postujú, lebo si myslia, že takouto (deravou) analógiou všetkým ateistom a skeptikom vytreli zrak. Keby však neboli tak intelektuálne leniví, možno by prišli na to, že tie ich analógie a argumenty za veľa nestoja a dávajú zmysel iba asi keď prižmúrite všetky tri oči. Dnes a pozrieme bližšie na prvú z mnohých, ktorá zároveň patrí medzi najpopulárnejšie.
Je to príbeh o ešte nenarodených dvojčatách filozofujúcich vo vnútri matkinho lona o podstate sveta okolo nich.
Jedna z tucta verzií tohto príbehu znie asi takto:
V matkinom lone sa pýta jedno dieťa druhého: "Veríš na život po pôrode?"
Druhé odpovedá: "Samozrejme. Po pôrode predsa niečo musí nastať. Určite sme tu len preto, aby sme sa pripravili na niečo, čo nás čaká práve po pôrode."
"To je nonsens," vraví to prvé "po pôrode nebudeme existovať. Čo by to bol za život."
"Neviem," odpovedá druhé "ale určite tam bude viac svetla. Možno budeme chodiť vďaka nohám a prijímať jedlo ústami. Možno budeme mať aj iné zmysly, ktorým teraz ešte nerozumieme."
Prvé odpovedá: "Absurdné. Chodenie je nemožné. A jedenie ústami? Blbosť! Pupočná šnúra nám dodáva všetko, čo potrebujeme. Šnúra je tak krátka, že život po pôrode je logicky vylúčený."
Druhé však trvalo na svojom: "Ja však verím, že je niečo viac a je to iné, než tu. Možno našu pupočnú šnúru už ani nebudeme potrebovať."
"Nezmysel," reaguje prvé "ak by taký život bol, prečo by sa odtiaľ nikto ešte nevrátil? Pôrod je proste ukončením života. Po pôrode je už iba ničota."
"No neviem. Ale určite sa tam stretneme s MATKOU a tá sa o nás postará."
"Matkou?" pýta sa posmešne prvé "Ty naozaj veríš na matku? Ty si smiešny. Ak teda matka existuje, tak kde je teraz?"
"Je všade naokolo," odpovedá druhé "sme ňou obklopené. Sme jej súčasťou. V nej žijeme. Bez nej by tento náš svet nemohol existovať."
"Ja ju však nevidím" reaguje prvé "a teda je logické skonštatovať, že neexistuje."
Na čo druhé odpovedalo "Niekedy, keď sme ticho a zameriam sa na pozorne vnímanie okolia, zacítim jej prítomnosť a počujem jej slabý milujúci hlas, ako na nás zhora volá."
Myslím, že je dosť jasné, čo sa týmto autor snažil naznačiť. Nie jeden kresťan na konci určite uroní slzu nad "hĺbkou tohto príbehu". Veľmi hlboko však pozerať nevedia. Veľká časť z nich zhodnotí tento rozhovor tak, že prvé dieťa je proste ignorant s uzavretou mysľou a to druhé je otvorené poznaniu a preto objavilo pravdu.
Samozrejme, ak vložíte do príbehu skutočnosti, ktoré už poznáme, začína tento fiktívny príbeh vyznievať dosť blbo pre skeptické dieťa. To dieťa nevie totiž to, čo my už vieme. Druhé (veriace) dieťa preto vyznieva inteligentne a rozumne, lebo jeho viera ho údajne doviedla k dokonalej pravde (Uaaau. Taká náhoda.)
Otázku, ktorú si však musíme položiť je:
AKO TO DRUHÉ DIEŤA DOŠLO K SPRÁVNEMU ZÁVERU?
A to je kľúčová vec v celom príbehu. To dieťa nemohlo vedieť, že existuje pokračovanie existencie po pôrode alebo matka, ktorá deti vynosí. Ani keď si hypoteticky predstavíme naozaj intelektuálne zdatné premýšľajúce plody, tie rozhodne nemali najmenšiu šancu prísť na tak detailný obraz mimo-maternicového života. Autor príbehu teda zobral existujúcu znalosť o svete (ktorú mimochodom nezískal vierou ale empíriou) a vmasíroval ju do mozgu druhého dieťaťa, čím z neho v príbehu urobil proroka či veštca, ktorý sa úžasne trafil do reality. Preto sa teistom s mizernou schopnosťou kritického myslenia javí, že druhé dieťa pristupuje k problému správne - a to práve preto, LEBO MÁ VIERU. A to je ten hlavný bullshit celého príbehu. To prvé dieťa vyzerá teda hlúpo, lebo odmietalo to, čo je pre nás (vonkajších pozorovateľov) očividné.
Dať dieťaťu ihneď známu odpoveď o vonkajšom svete je však ako napísať príbeh o detektívovi, ktorý vyrieši každý prípad bez toho, aby vôbec prišiel na miesto činu a získal akúkoľvek informáciu o prípade. Proste by len tak z ničoho nič ihneď vedel meno páchateľa. Aj keby sa trafil zakaždým, jeho metóda získavania informácie nie je korektná a v reálnom svete mimo beletrie by nikdy nefungovala!!! Namiesto vyvinutia metodológie, ktorá by hrdinu viedla k záveru, by takýto autor príbehu proste iba blafoval. A presne to robí aj autor príbehu o deťoch v lone.
Tento nezmyselný príbeh je obľúbený a často zdieľaný kresťanmi už len preto, lebo im dáva za pravdu a ukazuje, že sa ateisti mýlia. Prosté.
Je pritom jasné, že príbeh je iba napasovaný do už známej reality a dieťa zakladajúce si na viere, si mohlo kľudne namiesto starostlivej matky a pobehovania nohami po lúke bez pupočnej šnúry predstaviť aj svet s megabábätkom (na obraz ktorého boli stvorené) cicajúcim krv novorodencom, plávanie v podmorskom svete veľkom ako galaxia plnom mnohohlavých bytostí a prijímaním potravy cez ritnú dierku namiesto doterajšej funiculus umbilicali (pupočnej šnúry).
Považovali by kresťania aj vtedy toto dieťa za rozumné a jeho prístup k určovaniu záveru na základe viery za vhodný spôsob uvažovania? Nie! To decko totiž došlo k totálne mylnému záveru, lebo mu to autor príbehu vopred nenadiktoval. Zrazu by už veriace dieťa nepôsobilo ako múdre, ale ako nejaký pošahaný sektár.
Viera ponúka nespočetné možnosti výkladu sveta mimo vnímanú realitu (preto existuje aj toľko náboženstiev).
Avšak aj rozum-trochu-používajúci teisti, ktorým je toto napasovanie na známe skutočnosti očividne jasné, poukazujú v príbehu na to, že aj keď vierou poháňané dieťa sa akosi "záhadne a veľmi presne" trafilo do reality, je predsa len na tom lepšie, lebo je otvorené ďalším možnostiam a to ateistické decko predsa len bolo príliš uzatvorené. Príbeh je však zámerne vytvorený presne tak, aby ukázal skepticizmus ako hlúpy a všetko odmietajúci prístup. Takýto pocit čitateľ nadobudne kvôli vykresleniu postavy prvého dieťaťa ako arogantné, odmietavé a záujem-neprejavujúce.
To ateistické dieťa sa však nesprávalo vôbec ako rozumný ateista. Osobne som ani takto vystupujúceho a pevné závery vytvárajúceho ateistu (teda gnostického ateistu) ešte ani nestretol. Každý rozumný ateista totiž namiesto nezmyselných tvrdení ako "Ja ju nevidím a tak je logické skonštatovať, že neexistuje" či "Šnúra je tak krátka, že život po pôrode je logicky vylúčený", začal pochybovať o tvrdeniach druhého dieťaťa a pýtal by sa na spôsoby, akými sa dostalo k takémuto špecifickému záveru. Ak teda nie je použitá vhodná metóda vytvárania záverov, tak sa toto hádanie nelíši od záverov veštice Jolandy z TV Barrandov.
Ateistické dieťa by sa teda v objektívnejšom príbehu, nenapísanom zjavne fanatickým kresťanom, skôr najprv zamyslelo a potom odpovedalo spôsobom:
"Nevidím dôvod, prečo by som mal veriť tvojim tvrdeniam bez preukázania ich správnosti - bez akéhokoľvek dôkazu. Ak by sme boli napríklad traja, náš ďalší súrodenec by mi mohol rovnako tvrdiť niečo diametrálne odlišné o živote po pôrode. Ako by som mal teda rozhodnúť, či je tvoje tvrdenie lepšie než to jeho, ak by ste mi svoje tvrdenia nevedeli ničím podložiť? Nie je teda lepšie ostať neutrálny a počkať si na odpoveď, než sa podriadiť myšlienke, ktorá je len jednou z nespočetných možností vysvetlenia?"
Najväčšia chyba celej tejto analógie teda je, že sa snaží zahmlieť rozdiel medzi (a) všeobecnou otvorenosťou k tomu, že existuje niečo mimo svet poznanej reality a (b) tým, ako špecificky a záhadne presne je uvedená odpoveď na túto otázku bez jediného oprávneného a podloženého argumentu.
Keď sa na tento príbeh totiž pozrieme z iného uhla, zistíme, že vlastne to druhé (veriace) dieťa je uzavreté vo svojej vízii, ktorá len náhodou (vďaka autorovej znalosti) ukazuje správnu odpoveď. Asi by už nebolo tak otvorené samo prijať iné tvrdenie o megabábätku živiacom sa ich krvou založenom na rovnako nepodloženej viere bez dôkazov.
To prvé (neveriace) dieťa by bolo v skutočnosti rovnako skeptické voči obom týmto nepodloženým tvrdeniam, až kým by nedostalo rozumný dôvod novému cudziemu presvedčeniu dôverovať. Určite by však z príbehu nevyvodilo záver, že nič mimo ich svet nemôže existovať. Zaujímalo by sa o to a chcelo nájsť skutočnú pravdu. Skúmalo by napríklad ten hlas prichádzajúci z vonku, ako možnosť dokázania predložených tvrdení a vyvodilo by záver až vtedy, ak by malo dostatočne racionálnu odpoveď vylučujúcu možné chyby a omyly vychádzajúce z obmedzených možností vedeckého skúmania dvoch plodov v maternici.
Matka je totiž na rozdiel od Boha fyzicky dokázateľná vedeckými metódami a ak deti zlepšia svoju percepciu (ich jediné nástroje poznávania), zistia, že dôkaz matky je možný. A na rozdiel od ich pôvodných (a v realite zaručene mylných) predstáv založených iba na viere, by si záver vytvárali na základe poznávania okolia - zvuku zvonku, prenikajúcich lúčov svetla, vibrácií, pohybu matky, teplotných zmien atď.
Takto by teda skôr vyzeral skutočný rozhovor dvoch intelektuálnych plodov - jedného veriaceho a druhého skeptického. Skeptik nevylučuje možnosť existencie čohokoľvek mimo sféru doterajšieho poznania. Avšak nerobí nezmyselné závery bez dôkazov. Kresťania sa však nikdy neuspokoja so všeobecným konštatovaním "niečo mimo našu realitu môže existovať". Oni potrebujú práve tú konkrétnu predstavu, ktorá vychádza z doby a oblasti, v ktorej sa ich kultúra práve nachádza a ktorú ich naučila.