Nikdy nezomrieť

Nikdy nezomrieť - by bol ten najhorší trest, aký si viem predstaviť.

Ľudia však od nepamäti po tom túžia a práve túto túžbu po večnej existencii považujem za hlavný motor väčšiny náboženstiev. Tie vám to totiž zaručene sľúbia. Či už vo forme cyklickej reinkarnácie alebo v podobe posmrtnej astrálnej existencie (občas aj telesnej).

Hlavne nech sa to nikdy nekončí. Strach z ukončenia existencie a túžba po pokorení smrti sú pre ľudí veľmi typické pocity.

Teraz však nechcem rozoberať strach zo zomierania, odluky od blízkych či ničoty (aj keď sme ju už "zažili" pred narodením), ale pohľad na jediný parameter túžobného pokračovania existencie po smrti - jej VEČNÉ TRVANIE.

Neviem, či sa ľudia túžiaci po večnej existencii nad ňou nikdy hlbšie nezamysleli alebo ju len nedokážu rozumovo vstrebať. Je pravda, že aj po mnohých demonštráciách mierky existencie vesmíru (ca. 13,8 miliárd rokov) vzhľadom na ultrakrátku existenciu človeka ako jedinca, mám stále problém si predstaviť tak ohromný časový horizont. A pritom v prípade večnej existencie nehovoríme o miliónoch či miliardách rokov. Ani o kvadriliardách. To všetko sú totižto iba nekonečne malé ničotné zlomky. Predstaviť si večnosť, ktorá je NEKONEČNE-KRÁT dlhšia ako to najdlhšie obdobie, ktoré si práve dokážete vybaviť, náš mozog proste nezvláda. Je to príliš abstraktný pojem a mozog má tu svoje kognitívne limity.

No tak schválne. Skúste si teraz predstaviť na chvíľku nekonečnú dobu na nebesiach, ktorú kresťania tak ospevujú... Ja počkám... Je ťažké si to premietnuť v mysli, však?! Nie len že je to dlhšia doba, než existencia slnečnej sústavy či dokonca predpokladaná teplotná smrť vesmíru, ktorá nás čaká najskôr až o neuveriteľných 10 googol rokov (googol = 10^100) - ono všetko toto je len úplný začiatok večnosti.

A úprimne - po zániku vesmíru, ktorý by ešte sľuboval akú-takú zábavu, tu aj tak bude dupľovaná nuda.

Je zaujímavé, že kreacionistickí kresťania veriaci v doslovné znenie Biblie a teda aj stvorenie celého sveta pred menej ako desaťtisíc rokmi (ale samozrejme nie len oni) s predstavou večnosti problém nemajú. 

Nevedia si síce predstaviť miiiiiiliaaaaardy rokov existencie vesmíru, či miiiiiiliooooooony rokov biologickej evolúcie (a ako sa pri tom ksichtia keď to hovoria - akože "to snáď nemyslíme vážne s toľkým časom"), no pri pojme VEČNOSŤ zrazu nemajú najmenší problém s predstavivosťou.

Túžia po večnosti v náručí ich stvoriteľa a to pritom ledva dokážu presedieť hodinu týždenne na nedeľnej omši. Nechápu, že tie milióny rokov evolúcie (ktorá je aj tak vraj len ateistickým bludom) sú nekonečne malým zlomkom "večného sedenia v kostole".

Možno si poviete, že "no a čo, že si to časovo neviem predstaviť". Ale bude sranda, ako sľubovali. Party-party a samé great things - a to už "nafurt".

Podľa mňa je úplne jedno, kde a ako by som večnosť mal stráviť. Nič, absolútne nič by ma netešilo celú večnosť - dookola a neustále. Určite nie uctievanie stvoriteľa... Ba dokonca ani tých 72 panien by mi nestačilo na nekonečne dlhý čas. Totiž aj tá najobľúbenejšia vec či činnosť má svoje čaro len istú dobu. Dobu, po ktorú si viem užiť jej novosť a zvláštnosť. Po určitej dobe však neprináša nič nové, žiadne podnety. Jedenie toho istého zákuska dookola, hranie tej istej hry, či počúvanie tej istej hudby nepretržite neponúka časom žiadne potešenie. Vo večnosti sa všetky potešenia rýchlo minú - aj keby ich bolo nepredstaviteľné množstvo. Aj voči mojim úplne najobľúbenejším veciam by som si časom vytvoril averziu.

Rovnako je to aj so životom. Život človeka trvá niekoľko desaťročí. A raz skončí, čo mu dáva jeho výnimočnú hodnotu. Dá sa premárniť, ale aj výborne užiť. Zmyslom života je nájsť jeho zmysel a napĺňať ho. Cieľom je prežiť naše životy tak, aby sme po ich skončení žili čo najdlhšie i naďalej v myšlienkach našich potomkov či nasledovníkov. Túžba po predĺžení života je logická. Človek chce prežiť viac, aby viac zažil, aby videl svojich potomkov vyrastať, aby videl pokrok ľudstva (osobne túžim zažiť napríklad medzihviezdne lety), no aj toto nasýtenie zážitkami musí byť raz konečné.

Mne táto predstava zakaždým pripomína nezabudnuteľnú časť zo seriálu Star Trek Voyager s názvom "Death wish", kedy si jedná zo všemocných bytostí nazývaných Q uvedomí zákernosť svojej večnosti a nútenej nesmrteľnosti a obhajuje svoje rozhodnutie ukončiť existenciu kapitánke Janeway v tomto zmysle: "Q Kontinuum (kde bytosti Q žijú) bolo na počiatku svojej éry plné vzájomných rozhovorov o objavoch a udalostiach, ktoré sa odohrávajú vo vesmíre. Avšak teraz sú už všetci ticho, pretože už neostalo nič, čo by bolo hodné povedať. Všetko už bolo dávno povedané a výsledok tohto stavu je, že nikto s nikým neprehovoril už desiatky milénií." A ako dodáva neskôr "Pre nás ostala existencia zbytočná, bezvýznamná, nezmyselná. Musí nám predsa byť povolené ju ukončiť. Pre nás je chorobou práve nesmrteľnosť."

Čo je teda na tom všetkom tá najhrozivejšia predstava?

Že sa náhle ocitnete tam, kde vám NEBUDE UMOŽNENÉ ukončiť existenciu. Že vaše vedomie bude musieť existovať večne. Čo myslíte, dá vám Boh povolenie opustiť nebo?

Ako vravel Hitchens - v čase smrti "vám niekto oznámi takúto skvelú novinku: Párty pokračuje... a to celú večnosť. A vy z nej nemôžete odísť. Musíte ostať, lebo šéf tak prikázal. A trvá aj na tom, aby ste si to užívali.'"

Nútená večnosť je práve to, čo je desivé. Nemusí sa dokonca ani jednať striktne o kresťanskú predstavu neba. Akokoľvek si predstavím kontinuálny večný život - či už ako nesmrteľný človek (niečo ako John Oldman vo skvelom minimalistickom filme Pozemšťan či ako utopická predstava transhumanistov), ako nezničiteľný a zacyklený v nekonečnej slučke (ako Bill vo filme "Na Hromnice o den více" avšak bez happy-endu), ako extrémne vyvinutá transcendentná bytosť mimo našich tiel (spomínaná bytosť Q v Star Treku), nekonečne reinkarnovaná duša v nových telách podľa karmického reinkarnačného učenia východných náboženstiev (avšak uvedomujúca si minulé životy), či večná duša v nebeskej extáze podľa abrahámovských náboženstiev... - všetko toto začína byť absurdné pri predstave neverendingu.

Stále sa vám zdá takáto predstava radostná namiesto toho, aby vám bežali po chrbte zimomriavky od hrôzy? Tak som to len nevysvetlil dostatočne názorne.

Netreba však hneď prepadať panike či dokonca apeirofóbii (strachu z večnosti). Nikto nevie preukázať možnosť existencie večnosti alebo čo i len existencie vedomia mimo mozgu. Takže sa niet čoho obávať - zatiaľ sú to všetko len túžobné priania tých, ktorí si večnosť predstaviť zatiaľ ani netrúfli.

Ak však po večnosti predsa len stále túžite, napíšte mi do komentov, aký máte harmonogram na prvých googol rokov po smrti. Celkom by ma to zaujímalo.