Syndróm oddelených hemisfér

21.09.2019

Je to ďalšia ukážka toho, prečo staroveké tvrdenia o večnej duši nemajú opodstatnenia.

Ešte aj v 21. storočí sú medzi nami ľudia, ktorí veria tomu, že smrť nášho tela (mozgu) prežije nejaká forma večnej nehmotnej duše, ktorá si bude užívať večnosť velebením nebeského pána v prípade, že bolo jej telo počas života poslušné, modlilo sa, hádzalo peňažné príspevky do cirkevnej pokladničky či robilo podobné, duši veľmi prospešné činnosti.

Dualistický pohľad na svet, teda názor, že máme telo a myseľ (dušu) oddelené a akoby samostatné jednotky, bol pomerne intuitívny a prijímaný už od pradávna. Ľudia si astrálne výlety, ktoré zažívali počas snívania vysvetľovali mysľou opúšťajúcou ich telá. Mozog bol neznáma oblasť a ešte aj antickí Gréci považovali za centrum inteligencie skôr srdce. Egypťania pri mumifikáciach zbytočný mozog vyhadzovali a nechali z tohto dôvodu v múmiách iba srdce. Dokonca ešte aj filozof Descartes v 17. storočí považoval mozog iba ako nástroj, ktorý riadi nehmotná duša (myseľ).

Dogmou o nesmrteľnej duši značne otriaslo v roku 1859 vydanie Darwinovej knihy "O pôvode druhov", no dočista ju odrovnal až nástup neurovied, výskum mozgu a kongnitívnych funkcií v 19. a hlavne 20. storočí. Odvtedy začíname postupne chápať, ako naše telo zvláda tieto procesy bez akéhokoľvek vonkajšieho riadenia. Vieme, že pri poruche určitej oblasti mozgu strácame konkrétne schopnosti - prichádzame o dlhodobú či krátkodobú pamäť, nerozoznávame tváre, neprijímame optické signály zo zdravých očí, nedokážeme artikulovať, nehýbeme určitou časťou tela, strácame schopnosť orientácie v priestore atď.

Proste náš mozog je veľmi zložitý orgán (a zatiaľ len čiastočne pochopený), ktorý však dokonale ukazuje na závislosť nášho vedomia a mentálnych schopností na ňom. Aj keď iba jeho čiastočným porušením môže dôjsť k značným poruchám vnímania či vedomia, veriaci navzdory tomu stále domnievajú, že aj keď zničíme CELÝ MOZOG, tak akosi aj vtedy dokážeme nejakým spôsobom vystúpať na nebesia, vidieť svet naokolo, spomínať si na udalosti zo života, spoznávať tváre (a privítať sa napríklad s babičkou), artikulovať, orientovať sa v priestore atď. Bez mozgu!!!

Dokonca údajne budeme vidieť naše mŕtve telá pri vznášaní sa nad nimi, kým sa neotvorí zázračný tunel so svetlom a budeme počuť správy lekárov či policajtov naokolo, aj keď nebudeme mať žiadne zmyslové orgány, ktoré by dokázali transformovať fotóny či chvenie prostredia na elektrické impulzy (bez toho totiž nevidíme a nepočujeme). Keby to niekto z veriacich dokázal aspoň náznakmi vysvetliť...

Navyše naše nálady, rozhodovania a teda istú časť osobnosti tvoria do určitej miery aj neurotransmitéry či hormóny ako dopamín, adrenalín, serotonín, testosterón, estrogén a iné. Tie sa tvoria aj v iných častiach tela, no značne ovplyvňujú naše jednanie.

Preto je pojem duše už dávno NEPOTREBNÝM výmyslom, ktorý sa drží v spoločnosti hlavne kvôli náboženským dôvodom a túžbe po večnosti (alebo skôr strachu z konečnosti).

Celý koncept duše nie len že je nepotrebný, no má aj mnoho logických chýb. Práve skúmaním nášho mozgu a fungovania tela sme sa dostali často do situácií, kedy sa nábožensky zažitý pojem duše dá len ťažko zdôvodniť.

Už som písal články napríklad o probléme vysvetlenia duše pri rozdelení embryí u jednovaječných dvojčat alebo pri následnom splynutí dvoch embryí do tzv. chiméry v lone matky. Rozdeľuje a spája sa vtedy aj duša?

(https://www.sekularne-nebo.sk/l/paradox-s-dusami/)

Mnoho kritických situácií nastáva aj pri pokuse o vysvetlenie stavu duše mentálne postihnutých ľudí, ľudí ovplyvňovaných nádormi na mozgu (na základe čoho konajú morálne neprijateľné skutky ako vraždenie či pedofília, ktoré by ináč nevykonali), siamské dvojčatá spojené mozgom alebo hoci pri samotnom zdôvodnení stavu duše pri úmrtí batoľaťa. Dostane sa do neba nevedomé?

Ako potom hodnotíme našu dušu, keď vieme, že naše rozhodnutia, spomienky a to, akí práve sme, vytvorili situácie v našom živote, všetky okolnosti, naučené schopnosti a zapamätané udalosti? Kto potom ide do neba, ak nie niečo rovné stavu nášho poznania uloženého v mozgových závitoch?

Omnoho viac o problémoch s dušou a aj o nezmyselnosti "dôkazu" vo forme mimotelových zážitkov (OBE) som písal v podrobnejšom blogu už dávnejšie

(https://www.sekularne-nebo.sk/l/dusa-mozog-a-mimotelove-zazitky/)

Dnes však chcem poukázať na zaujímavý a asi najzrejmenší dôvod odmietnutia hypotézy jedinej večnej duše, ktorá riadi naše životy. Tým je SYNDRÓM ODDELENÝH HEMISFÉR (tzv. split brain syndrom). Starovekú predstavu o jednotnej nesmrteľnej duši je možné doslova rozkrojiť nožom.

K tomuto stavu dochádza najčastejšie pri chirurgickom úkone, ktorý pôvodne mal viesť k utlmeniu silných epileptických záchvatov. Testovaný bol nie len na ľuďoch, ale aj na zvieratách. Je naozaj účinný, no má však aj zaujímavý "vedľajší účinok".

Pri tomto úkona (kalosotomii) sa nervové dráhy nazvané komisury (Corpus callosum - kalózne teleso) prepájajúce pravú a ľavú hemisféru mozgu prerušia a ďalej si už nevymieňajú informácie. Tieto hemisféry síce majú istú funkčnú špecializáciu (napr. ľavá pre jazyk a pravá pre vyššie kognitívne funkcie a taktiež videnie pravého oka a motorika pravej ruky sú ovládané ľavou hemisférou atď.), no po rozdelení sa správajú nezávisle v rámci tvorenia spomienok, procesu učenia ale aj vytvárania VEDOMIA.

V neprerušenom stave žijú naše hemisféry v harmónii a vytvárajú ilúziu jedného "ja". Pri ich oddelení prestanú spolu vedome komunikovať a postupne vedú k rozdielnym identitám. Otázkou teda je: Ktoré Vy ste Vy? To pravé, či to ľavé? Čo sa stalo duši? Dokáže nôž prerezávajúci mozog rozdeliť aj dušu?

Pri testovaní istého mladého pacienta s pravo-ľavým rozdeleným mozgom sa k otázke čím chce byť vyjadril slovne (ľavou hemisférou), že chce byť projektantom a z kartičiek zároveň vyskladal slovo (pravou hemisférou), ktoré vystihlo jeho túžbu stať sa závodným jazdcom. Ktoré z toho bolo slobodné rozhodnutie duše? V inom prípade pacientova pravá ruka riadená ľavou hemisférou udrela manželku, zatiaľ čo pravá hemisféra bola z toho konania zhrozená a snažila sa ľavou rukou tomu zabrániť.

Uvádza sa dokonca stav, kedy sa ľavá hemisféra stala ateistom a pravá teistom (výskum Dr. V. S. Ramachandrana PhD). Ktorá časť duše tohto človeka bude spasená? Vie jedna časť duše spasiť tú druhú hriešnu?

A ak je duša niečo iné, ako naša osobnosť, ktorá koná dobro a zlo, tak prečo má Boh trestať či odmeňovať naše duše (nech už je to čokoľvek) za to, čo koná telo vplyvom okolností, hormónov, genetického predurčenia a ďalších neslobodných kauzálnych dejov? A ako pôsobí nehmotná duša na naše telá bez toho, aby porušovala zákon zachovania hmotnosti a energie?

Ešte problematickejšie je odpovedať na otázku, koľko duší majú ľudia s disociatívnou poruchou identity (DID), ktorí zažívajú stavy mnohonásobnej osobnosti (nie len dvoch, ale niekedy až desiatok rôznych identít). Je jedna osobnosť veriaca v správneho Boha schopná zachrániť zvyšok osobností tohto jedinca?

Súhlasím s tým, čo uvidela neurovedkyňa Churchladová vo svojej knihe Mozek a vědomí: "Čo považujeme za dušu, je mozog. A čo považujeme za mozog je tiež mozog."