Sme naozaj tak výnimoční?

26.02.2019

Priestor s priemerom minimálne 93 Gly (93 000 000 000 svetelných rokov), ktorý obsahuje viac hviezd, než je zrniečok piesku na všetkých plážach planéty Zem je vraj určite vytvorený len k tomu, aby sme sa mali šesťtisíc rokov po stvorení sveta nad čím čudovať. Svetlo z hviezd vzdialené viac než sto biliárd kilometrov bolo len pred pár tisíc rokmi stvorené už v lete priestorom, aby všetko presne vyzeralo tak, ako keby to tu bolo miliardy rokov - a to len na oklamanie ateistických bezbožníkov, ktorých vieru musí Boh otestovať, aby ich mohol odmeniť vstupenkou k večnému uctievaniu samého stvoriteľa.

Takto si to predstavujú kreacionisti, ktorí svoju múdrosť o fungovaní sveta vyčítali z neomylnej knihy spísanej v dobe, kedy len 1-3% obyvateľstva dokázali ako tak čítať a písať a väčšina pásla kozy či pestovala plodiny a večer si rozprávali pri ohni strašidelné príbehy o čarodejníkoch chodiacich po hladine vody či meniacich vodu na poriadne pitie. Títo ľudia mali tak "dokonalú" predstavu o vesmíre, že jednou z predpovedí druhého príchodu mesiáša malo byť, že hviezdy začnú padať na Zem. Ako sa k tomu správne vyjadril Neil deGrasse Tyson "Napísaním niečoho takého dokazujete, že netušíte, čo tieto veci vlastne sú. Nemáte ani len koncept toho, čo vlastne vesmír v skutočnosti je."

A pritom na túto "Bohom inšpirovanú" knihu sa dnes ešte stále spolieha tak veľká časť kresťanov. Ako môžu tvrdiť, že v nej popísané nadprirodzené udalosti sú správne, keď ani tie čisto naturálne sa nedajú zhodnotiť ináč, ako komicky rozprávkové?

Tí čo napísali Bibliu a stvorili Boha, mali o vesmíre výrazne odlišnú predstavu, než my dnes. Vesmír bol závojom nad našimi hlavami. Babylónska veža nesmela siahať ani po oblaky. Aj dlhé storočia potom bol vesmír veľký iba ako galaxia, až kým sme sa nezadívali do jeho hĺbky začiatkom 20. storočia. Predstava o vesmíre sa nám mení pred očami. Dnes sme schopní vyslať človeka na Mesiac či čoskoro aj na Mars a autonómne sondy mimo slnečnú sústavu. Vesmír (jeho časť) pozorujeme až po samotný horizont vzdialený 14 miliárd rokov v minulosti (i vzdialenosti). A každým rokom sa naše pozorovacie schopnosti výrazne zlepšujú.

Tak či onak, je jedno, čo si mysleli tvorcovia mytologických bohov. Boh by mal vedieť, čo je podstatné. Ak sme jeho cieľom, alfou i omegou, vesmír musí byť očividne vytvorený tak, aby nám perfektne sedel. Boh je predsa dokonalý a teda efektívny, či? Osobný Boh, ktorý na nás dohliada nepotrebuje predsa nejakú blbú fyziku či evolúciu, aby mohol sledovať, či máme sex v správnej polohe, či dávame v kostole dostatok mincí do pokladničky, či sme dali pokrstiť svoje deti, aby ich nemusel utýrať vo večnom pekle atď. Ten predsa môže stvoriť vesmír aj bez logiky a fyzikálnych zákonov. Veď aj slobodná vôľa je predsa porušenie fyzikálnych zákonov, tak prečo by mal byť vesmír iný?

Avšak nie. Boh sa rozhodol, že ateistov poriadne potrápi a vytvorí im nepredstaviteľne zbytočný vesmír. Nech sa majú nad čím v tom 20. a 21. storočí po narodení jeho syna nad čím čudovať. A nielen že obývame iba 0,000000000000000000015% Mliečnej dráhy, no takých galaxií, ako je tá naša je vo vesmíre podľa odhadu minimálne 2 bilióny pekne naširoko roztrúsených. Len v pozorovateľnom vesmíre.

Pozrite si len malinký výsek nášho neba na jednom z týchto dvoch zoomovateľných obrázkoch

https://www.spacetelescope.org/images/heic1502a/zoomable/

https://www.eso.org/public/images/eso1714a/zoomable/

a garantujem Vám, že ani teraz si nebudete naozaj vedieť predstaviť ohromnosť vesmíru.

Náboženská tradícia však svoje presvedčenie o jedinečnosti a dôležitosti ľudskej rasy neopustila. Stále sme v tomto vesmíre tí najdôležitejší. My sme totiž údajnou podstavou a dôvodom pre vytvorenie tohto enormného priestoru. My, existujúci v zlomku času veku vesmíru v zanedbateľnom priestore.

Keby zajtra narazil asteroid veľkosti megamesta do našej matičky Zeme a zahubil tak všetko živé, údajne by vesmír už nemal žiaden dôvod ďalej existovať a mohol by si rovno zbaliť svoje saky-paky a pobrať sa odtiaľto.

Čo môže byť egoistickejšie ako sa domnievať, že tak obmedzená a na svojom jedinom miestečku prilepená existencia akou je Homo Sapiens, je práve ten dôvod, prečo miliardy svetelných rokov od nás práve vybuchla supernova? A čo ak sa nachádzame v jednom z nekonečného počtu vesmírov v multiverze? Hm, ako keby to mohlo byť ešte horšie, než to je, no nie?

Nesnažte sa predstaviť si to. Už aj Hitchens napísal vo svojej knihe God is not great "Naše miesto vo vesmíre je tak nepredstaviteľne ničotné, že s mizerným mozgovým vybavením, ktorým disponujeme, nad tým nedokážeme ani dlho premýšľať."

Naša výnimočnosť je dôležitá pre nás a ráta sa na našej Zemi. Ráta sa medzi ľuďmi a medzi tými tvormi, ktoré ovplyvňujeme a s ktorými tu žijeme. Predstava našej výnimočnosti, ktorá presahuje našu slnečnú sústavu je podľa môjho názoru viac než mega-egocentrická. Domnievať sa, že sme gro a podstata všetkého, čo nedokážeme ani mozgami obsiahnuť, je presným opakom toho, čo navonok kresťania prezentujú ako ich cnosť - pokory. Sme súčasťou vesmíru a nie jeho podstatou. Sme súčasťou ekosystému našej maličkej planéty. Ak to pochopíme, máme šancu sa správať k okoliu ináč - menej povýšenecky, menej majetnícky, menej arogantne.