Nemocnice namiesto kostolov.

Na čelnej strane floridského ateistického pamätníka je vyrytý citát od zakladateľky Amerických Ateistov - Madalyn Murray O'Hair, ktorý znie: "Ateista verí, že namiesto kostola, by mala byť postavená nemocnica. Ateista verí, že namiesto vyslovenej modlitby má byť vykonaný skutok. Ateista bojuje za účasť v živote a nie za únik do smrti. Chce chorobu poraziť, biedu odstrániť, vojny sa zbaviť."

Tieto veľmi múdre slová vystihujú podstatu snaženia ateistov (aspoň tých uvedomelých), ktoré je v kontraste k snahám veriacich zabezpečiť si blažený posmrtný život v jednote s ich vysnívaným stvoriteľom. A tak veriaci investujú zdroje, ktoré by mohli byť použité na zmysluplnejšie účely (vzdelanie, výskum, starostlivosť o iných, sociálnu pomoc atď.), radšej na výstavbu honosných sakrálnych budov, ktoré slúžia k jedinému účelu - velebeniu imaginárnej bytosti. 

Možno si pomyslíte, že by bola škoda, ak by tie krásne a honosné kostoly a chrámy neexistovali. Čo by sme obdivovali pri turistických prehliadkach miest? Nikde inde sa totiž v takej miere neinvestovali tak nehorázne sumy peňazí, ako do budov, ktorých účelom je uctievať ľudské predstavy a uspokojovať tým svoje egá. Kto by zaplatil renesančným maliarom toľko peňazí za maľby stvoriteľa sveta? Iba cirkev vďaka odpustkom a milodarom bola schopná a ochotná za takúto zbytočnú honosnosť a v takých množstvách zaplatiť. Iba ľudia túžiaci po vykúpení a lepšom mieste na nebesiach, skrátenej dobe v očistci, lepšej karme či priblíženiu sa k nirváne boli ochotní obetovať i poslednú mincu a ubrať si z pôžitkov v tomto pominuteľnom živote, len aby si zabezpečili lepší večný život po smrti. 

Ktohovie. Možno by bolo bez chrámov, kostolov, mešít, katedrál, svätýň, kaplniek, synagóg a ďalších posvätných budov, honosnosti o trochu menej, no kvalitné architektonické či umelecké skvosty nájdeme aj v budovách múzeí, divadiel, opier, knižníc či reprezentačných budov. Neznamená, že v strede musia byť oltáre obkladané zlatom, v oknách vitráže svätých a vo vzduchu vôňa kadidla, aby bola budova pekná a majestátna. Nebolo by dokonca lepšie sa dívať na nový prístroj na detskej onkológii, než na zlatom zdobený kalich s "telom a krvou" nášho vykupiteľa? 

Nebolo by lepšie porozprávať sa s vedcom o vynájdení novej vakcíny namiesto s teológom o nebeskej večnosti? Nebolo by super, keby deti pomáhali v útulkoch zvierat namiesto miništrovania? Nebolo by krajšie študovať o evolučnom príbehu našich predkov, ktorí to prebojovali miliardami rokov až k nám, namiesto memorovania cirkevných prikázaní a biblických veršov? Nebolo by krajšie hodiť každú nedeľu mincu humanitárnej spoločnosti či prispieť tým čo sú v núdzi, ako prispieť nezdaneným príspevkom kléru na ich prevádzku a mzdy? Nepohli by sme sa dopredu skôr, keby stredovekí myslitelia uvažovali vedecky nad fungovaním vesmíru, namiesto diskutovania o tom, koľko anjelov dokáže tancovať na hrote ihly?

Tak veľa sa dá urobiť, aby bol svet lepší a jeho zdroje využité rozumne na reálne problémy a pomoc skutočným ľuďom s každodennými úskaliami. 

Realita je teda taká, že v máloktorej dedine nájdete školu či výskumný ústav, v takmer žiadnej nenájdete nemocnicu či liečebňu. Ale v takmer každej dedine nájdete kostol - najvyššiu budovu široko-ďaleko. Niekde stoja pre istotu hneď dva či tri kostoly neďaleko od seba. Aby sa snáď grécko-katolícki veriaci nemuseli žehnať v nesprávnom poradí, ako to robia rímsko-katolícki veriaci. Alebo aby im nechýbali osobné spovede u pána farára, ktoré nezaviedli v evanjelických kostoloch. 

Niektorí veriaci sú navyše ochotní zaplatiť aj z toho mála čo majú značnú sumu na vybudovanie nového chrámu len pár krokov od miesta, kde bývajú - aby sa mali ísť kam pomodliť. Aj keď podľa ich učenia je Boh vlastne všade naokolo.

Ak sa buduje či zveľaďuje kostol, nájde sa veľa sponzorov a prispievateľov, aby bolo aj na nové sošky či ikony. Investovať z vlastného do budovania škôl či nemocníc samozrejme nehodlajú. O to sa má postarať štát. 

Žobrákovi či bezdomovcovi často nedajú ani euro. Radšej sa za neho pomodlia v kostole, do ktorého už vrazili stovky eur. Ako keby práve cirkev bola tá, čo ledva prežíva a živorí. 

No pravda je, že 52 miliónov ročne od štátu na udržiavanie toľkých zbytočných budov a mzdy tisícok prepotrebných duchovných musí byť asi málo. Im je akosi vždy málo a v tomto štáte si stále dokážu vymodliť viac - kríza nekríza. Problém financií totiž neriešia redukciou kléra a nákladne udržovaných budov, ale naopak, navyšovaním príspevku od štátu.

Je smutné, že kostolov u nás stále pribúda a zároveň stále nie sú plné premŕzajúcich bezdomovcov, neliečia sa v nich chorí ľudia a ľudia sa tam "vzdelávajú" iba v oblasti mytológie, ktorá sa tam pokladá za pravdu a je v rozpore s realitou. 

Posledné prieskumy však našťastie ukazujú, že aj medzi veriacimi je množstvo tých, ktorí sú za finančnú odluku cirkví od štátu. Pri znížených príjmoch by sa klér musel rozumnejšie rozhodovať, ako nakladať s financiami a možno by nastal konečne trend, ktorý badať vo vyspelejších západných krajinách, kde sa nepoužívané a opustené kostoly a sakrálne budovy pomaly menia na múzeá, knižnice, koncertné haly, ale aj športoviská, bary, obchody či dokonca súkromné obytné domy. 

Nevravím teda, že by kostoly nemali vôbec existovať. A už vôbec nie, že by sme sa ich mali zbaviť! Sú súčasťou našej histórie a kultúry. Takí ľudia proste boli a sú a toto reprezentuje stav ľudstva v danej dobe a oblasti. Treba sa len zamyslieť nad ich účelom a (ne)nutnosťou budovať a financovať ďalšie zbytočné stavby. Je totiž smutné to pomyslenie, že je ich tak veľa (len kresťanských kostolov sú na svete desiatky miliónov a na Slovensku asi 4200), sú často tak nehorázne luxusné a pritom sa využívajú iba na jeden bezvýznamný účel - uctievanie a modlenie. Menší počet, menší prepych a viacúčelovosť - iba vtedy by mali tieto budovy zmysluplné využitie a ozajstnú hodnotu.