Prečo sa do Nového Zákona dostali iba štyri evanjeliá?

Nechcem súdiť, či sú tieto pôvodne zakázané, stratené a neskôr znova objavené evanjeliá o Ježišovi Kristovi hodnovernejšie či lepšie, než štyri cirkvou uznávané. Chcem len poukázať na ich existenciu, na ich učenie a na okolnosti ich neprijatia do Novozákonného kánonu. Na počiatkoch kresťanstva boli biblické evanjeliá len malou časťou vtedy hlásaných a prijímaných zvestí o Ježišovi. Bežní kresťania pol druhého tisícročia verili, že existujú len štyri evanjeliá. Prečo sa o nich dlhé storočia takmer nevedelo? V tomto prehľade sa to dozviete. 

Osobne považujem všetky evanjeliá (kánonizované i apokryfné) o Kristovi za rovnako nehodnoverné a nepodložiteľné a ich výber za hlavne politicko motivovaný akt. Váš názor si však urobte sami štúdiom nie len tohto dokumentu ale aj ďalších zdrojov. Hľadajte však všetky argumenty a nie len tie všeobecne rozširované a oklieštené verzie hlásané kresťanskými teológmi ľuďom, čo nemajú záujem poznať hlbšiu skutočnosť. 

Čo sú Apokryfy?

Novozákonné Apokryfy sú zjednodušene povedané evanjeliá (doslova "dobré zvesti") a iné spisy o živote Ježiša Krista, ktoré sa nedostali do súčasného znenia Nového zákona kresťanskej Biblie. 

Ten obsahuje v súčastnosti 27 kníh, z čoho prvé štyri sú samotné evanjélia o učení Ježiša (podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána), za nimi následujú skutky apoštolov, 13 listov apoštola Pavla, 8 listov ďalších apoštolov a nakoniec Zjavenie Jána (čiže Apokalypsa). 

Súbor týchto kníh voláme aj Novozákonný kánon. 

Okrem všeobecne známych štyroch zvestiach o Ježišovi sa vďaka nálezom hlavne v 19. a 20. storočí svet oboznámil aj s množstvom ďalších. V súčastnosti je známych vyše 30 evanjelií. Mohlo ich byť až päťdesiat. Okrem nich sa postupne objavili aj ďalšie dokumenty o Ježišovi - vyše 15 apokalýps, množstvo kníh skutkov a desiatky spisov a listov. 

O týchto apokryfných evanjeliách sa často neučí ani na niektorých teologických fakultách. Samozrejme majú istý potenciál na destabilizáciu kresťanstva. Hlavne ak si uvedomíte, v akom rozpore sú v nich obsiahnuté tvrdenia v porovnaní s hlavnými štyrmi evanjeliami.

Ako vznikali a prečo sa nedostali do kánonu

Biblia ako ju dnes poznáme vznikla až takmer 300 rokov po Ježišovej smrti. Čo sa dialo dovtedy a prečo nie skôr, keď sa malo jednať o tak jasné posolstvo? To je ako keby sa to, čo sa dnes odohrá, predávalo jednu až dve generácie čisto len ústne, potom v priebehu ďalších generácií by vznikali desiatky verzií tejto udalosti a až vaše pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-vnúčatá by ustanovili, čo z toho je pravdivé a čo nie a vytvorili by súbor príbehov, ktoré zaručene pravdivo opisujú túto udalosť a ostatné by zakázali šíriť.

Medzi rannými kresťanmi malo veľkú obľubu (keďže ešte nebol facebook ani youtube) skupinové počúvanie príbehov o Ježišovi. Tie boli plné zázrakov a neuveriteľných príhôd. Rôzne skupiny postupne zastávali odlišné názory o dôležitosti tých či oných príbehov. Niektoré interpretácie týchto legiend boli viac obľúbené ako iné. Ranní kresťania si najviac obľúbili a chceli počúvať hlavne evanjeliá podľa Marka či Matúša. Napríklad Tomášove či Judášove evanjelia neboli v tej dobe až tak populárne.

Prevládajúca a vplyvnejšia odnož kresťanstva nakoniec určila, ktoré z nich sa dostanú do kánonu. Ak by prevládala iná vetva kresťanov, vybrali by sa iné knihy do písma, doktrína by sa zmenila a dnešné kresťanstvo by vyzeralo značne ináč ako vyzerá.

Biblické štyri evanjelia sa objavili spolu až na konci druhého storočia - 150 rokov po Ježišovej smrti. Biskup Irenej z Lyonu tak určil, ktoré posvätné texty sa môžu čítať v chráme a ktoré nie. Základom vtedy boli len štyri evanjeliá a Pavlove listy. Argumentoval, že tak ako má svet štyri svetové strany, tak musia byť aj evanjelia štyri. Dáva to niekomu zmysel? No ale nechajme to tak. Niektoré texty, ako napríklad Jánovo zjavenie či Hermov pastier niekde boli a inde neboli zaradené.

Ostatné evanjelia boli najprv zakázané a potom aj zničené. Preto sa pôvodne nezachovali takmer žiadne priame dôkazy ich existencie. Vedelo sa o nich iba zo spisov biskupa Irenea, ktorí ich ako heretické opisoval vo svojom rozsiahlom diele "Odhalenie a odmietnutie predstieraného, avšak falošného poznania" známeho aj pod názvom "Proti bludom" (Adversus heareses).

Oficiálne bolo čítanie všetkých ostatných evanjelií zakázané na druhom koncile v roku 381. Ich držitelia boli uväznení a niektorí aj popravení. Gnostici sa týchto spisov nechceli zbaviť. Zničiť tiež nie, lebo boli pre nich posvätné. A tak ich zahrabali v zapečatených dózach, ktoré ukryli v jaskyniach. Až kým niektoré z nich neboli po takmer dvetisíc rokoch objavené.

Kto najviac pomohol vzniku Nového zákona v tom znení, ako ho poznáme.

Po tom, čo sa Konštantín Veľký stal po víťazstve v boji (pred ktorým sa mu údajne na nebi zjavil Ježišov monogram Chí-Ró) rímskym cisárom, začal otvorene podporovať kresťanstvo. Potreboval totiž náboženstvo, ktoré by mohlo zjednotiť jeho krajinu. Zvolal teda prvý koncil, ktorému predsedal a nazval na ňom sám seba 13. apoštolom. Na koncile sa odobrilo okrem iného, že Ježiš je synom Božím a stanovilo, že je rovnakej podstaty. Bolo zavedené aj Nicejské vyznanie viery, a to je s malými modifikáciami dodnes prijímané väčšinou kresťanov. 

Konštantín chcel postaviť nové chrámy a do každého z nich chcel dať písmo sväté, no neexistoval dovtedy žiaden kánon. Potreboval jednotné a silné učenie, ktoré by postavilo ideologický základ, na ktorom by budoval svoju ríšu.

Dal teda úlohu biskupovi Atanášovi. Atanáš (Athanasius) spísal v Egypte zoznam kníh, ktoré museli byť z liturgií vyradené. Všetky gnostické spisy označil za kacírske. Vtedy verejne vystúpil a prečítal zoznam 27 kníh, ktoré majú byť čítané v chrámoch. Žiadne iné. Tento prvý zoznam vznikol až 300 rokov po tom, ako boli tieto dokumenty napísané. Na konci 4. storočia ešte boli škriepky čo zaradiť a čo nie, no Atanášov názor prevládol.

Práve v tej dobe bol napísaný aj Sinajský kodex - najstaršia zachovaná verzia Biblie. Tá však obsahuje aj silne protižidovský Barnabášov list, podľa ktorého Judaizmus je a vždy bol falošným náboženstvom. Sinajský kodex obsahuje aj Hermovho pastiera. Tieto dve knihy v súčasnej (ekumenickej, katolíckej či pravoslávnej) podobe Nového zákona už nenájdete.

Významnou osobou tej doby bol aj Markion zo Sinopy, ktorý prepojil ako prvý evanjelia s listami. Žil medzi rokmi 100 až 160 a tvrdil, že k pochopeniu Božej zvesti postačuje jedno evanjelium (Lukášove) a 10 Pavlových listov. O Markionovom kánone a jeho zaujímavom poňatí kresťanstva sa rozpíšem nižšie. Rímski veľkokňazi s jeho učením však nesúhlasili. Markion si teda vyrobil vlastnú cirkev, ktorá je známa pod názvom markionistická cirkev a tá pretrvala ešte 2 storočia aj napriek Markionovej exkomunikácii a zákazu jeho cirkvi od cisára Konštantína. Stúpencov mala v tej dobe dokonca viac, než cirkev ortodoxných kresťanov. Markion bol svojim prevratným učením nepriamo zodpovedný za urýchlenie procesu vzniku novozákonného kánonu. Ortodoxná cirkev začala intenzívne pracovať na vytvorení všeobecne akceptovanej verzie.

Dnes známy Novozákonný kánon a Markionov kánon neboli však jedinými novozákonnými kánonmi tej doby. Známy je aj napríklad Muratoriho kánon z 2 až 4. storočia, ktorý napríklad neobsahuje dnes platný List Hebrejom, no na druhej strane obsahuje apokryfný spis Zjavenie Petrove či dokonca Knihu múdrosti, ktorá je dnes zaradená do Starého zákona.

Kto boli gnostici

Počet "falošných šíriteľov evanjelia" sa zvyšoval a hrozilo, že sa kresťanstvo rozbije a zanikne. To by nehralo cisárovi Konštantínovi do karát, lebo práve za pomoci kresťanstva sa rozhodol zjednotiť svoje roztrieštené územie. Najväčšou hrozbou bol gnosticizmus. 

Gnostici (ktorí pretrvali až do tretieho storočia) boli pomerne radikálni kresťania, ktorí neuznávali cirkevnú hierarchiu. Nepotrebovali rady ani dohľad. Poznanie mali v sebe. Verili, že je v nich božia iskra a tú musia nájsť a zapáliť. Gnóza je grécke slovo, ktoré v preklade znamená poznanie či vedomosti.

Ak by kresťanská Biblia obsahovala gnostické evanjeliá, asi by dnes už neexistovalo kresťanstvo. Podľa gnostikov mali nárok na večný život tí, ktorí pochopia Ježišovo učenie a teda skôr intelektuálni následovníci Ježiša. Kdežto ortodoxné kresťanské učenie hovorí, že spásu môžu získať aj chudobní aj bohatí, aj mladí aj starí, aj hlúpi aj múdri. Stačí uveriť, že Ježiš bol synom Božím a po ukrižovaní vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia.

To bol hlavný problém neúspechu gnostického učenia. Všetkých biednych ľudí v Rímskej ríši priťahovalo učenie ortodoxného kresťanstva oveľa viac, lebo práve to sľubovalo, že v kráľovstve nebeskom sa ich životy plné biedy, ťažkej práce a starostí zmenia na odmenu a budú sa mať konečne dobre.

Tieto gnostické evanjeliá tiež nevyhovovali plánom cisára. Ak by Konštantín nezakázal gnostické učenia, bolo by kresťanstvo roztrúsené na malé fragmenty a pre Konštantína by bolo teda nepoužiteľné na zjednotenie jeho ríše. Kresťanstvo by sa nedostalo ďalej ako hlavné náboženstvo rímskej ríše a dnes by západné kresťanstvo ako ho poznáme s veľkou pravdepodobnosťou ani neexistovalo.

Víťazi však píšu históriu. A v tomto prípade to bolo ortodoxné kresťanstvo. Ak by nebola história taká ako bola, tak by neboli stratené pre nás iba niektoré evanjeliá, no stratené by bolo určite aj celé kresťanstvo.

Prečo sa prijali iba štyri evanjeliá?

Lebo sa navzájom podporujú a utvrdzujú?
Ani nie, lebo v množstve bodov sú v rozpore. Napríklad podľa podľa Matúša prišla Ježišovu hrobku navštíviť Mária Magdaléna a druhá Mária, podľa Marka Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salomé, podľa Lukáša to boli Mária Magdaléna, Mária Jakubova, Jana a ďalšie ženy a nakoniec podľa Jána prišla len Mária Magdaléna. Takýchto rozporov je tam množstvo vrátane dilem, kam zobral diabol Ježiša najprv, čo odpovedal Ježiš na obvinenia, kedy zaprie Peter Ježiša atď. Aj rodokmeň od Dávida po Ježiša je podľa Matúša iný (28 generácií) ako podľa Lukáša (41 generácií). Údaje o narodení a úmrtí Ježiša je rovnako nejednotné. 

Na druhej strane je veľa údajov preukázateľne navzájom opisovaných. Markove evanjelium je všeobecne pokladané za najstaršie. Údajne bolo vytvorené okolo roku 70 nášho letopočtu. Argumentom nedôveryhodnosti evanjelií je tzv. synoptický problém, čo značí, že prvé tri evanjeliá majú často viac či menej spoločné miesta (Matúš je z väčšej časti totožný s Markom). Občas sú identické takmer doslovne. Očividne čerpali z rovnakého zdroja (existuje tu možnosť teoretického základu - tzv. prameňa Q). Ako jeden príklad z mnoho, príbeh o uzdravení z lepry (Matúš 8:2, Mark 1:40 a Lukáš 5:12).

Lebo sú najstaršie?
Opäť nie. Markove evanjelium je pravdepodobnejšie najstaršie z biblických, no apokryfné evanjelium podľa Tomáša je pravdepodobne rovnako staré ak nie ešte staršie. Starším mohol byť aj spomínaný prameň Q. Aj evanjelium podľa Petra je údajne staršie, než ostatné tri Biblické evanjeliá. 

Lebo sú uveritelnejšie?
Určite nie. Je pravda, že apokryfné evanjeliá rovnako ako všetky príbehy o Ježišovi sú plné zázrakov a nelogickostí, no v počte neuveriteľných príhôd sú si rovné. Čo je uveriteľné na počatí z panny, zmrtvýchvstaní, chodení po hladine vody či zázračnom uzdravovaní? Navyše boli zázraky postupom času pridávané. Najstaršie biblické spisy obsahujú minimum zázrakov (napr. v apoštolských listoch nie sú takmer žiadne), avšak čím neskoršie napísaný spis, tým je ich viac. V najstaršom Markovom evanjeliu je 8 podobenstiev, v neskoršom Matúšovom 23 a v Lukášovom dokonca 30. Očividne sa autori predbehovali, kto vymyslí viac.

Lebo ich písali sami apoštoli?
Ani náhodou. Ako dokázali mnohé vedecké štúdie mimokresťanských bádateľov, samotné evanjeliá neboli písané apoštolmi. Prvé tri sú písané v tretej osobe. Nikdy nie v prvej osobe rozprávača (Bol som s Ježišom...). Dokonca pravdepodobne autori neboli ani priamymi nasledovníkmi a žiakmi apoštolov. Všeobecne je prijaté, že napr. Evanjelium Matúša nie je evanjelium podľa Matúša, ani podľa Matúšovho učenia ale len evanjelium podľa Matúšovej tradície. Toto sa týka nie len evanjelií, ale aj ďalších biblických spisov. Napríklad listy Pavla Timoteovi sú štylisticky veľmi odlišné od ostatných spisov Pavla z Tarzu (samozrejme nie v slovenskom preklade), teda ich takmer s istotou nepísal ten istý autor. O Jánovom evanjeliu sa vraví, že je najprostejšie a môže byť teda dielom Jána s možnými reedíciami. Proti tomu sú však viaceré argumetny. V tomto evanjeliu Ján o sebe vôbec nehovorí (ostáva úplne anonymný) a jednoznačne nemohol toto evanjelium napísať negramotný aramejsky hovoriaci rybár (Ježišov apoštol Ján podľa knihy skutkov nedokázal čítať ani písať), ale napísal to pravdepodobne vzdelaný a grécky hovoriaci autor. 

Lebo sú dokázateľne pravdivé?
Opäť nesprávne. Kresťania sa snažia vyberať pár príležitostných veršov, ktoré by sa dali interpretovať ako vyplnené predpovede a správny popis udalostí, ktoré sa potvrdili, no to je opäť len cherry picking pri ktorom ignorujú ostatné nezrovnalosti. Len si vezmime ako príklad slová Ježiša, ktorý vo všetkých evanjeliách sľuboval svoj druhý príchod. Rovnako v Matúšovi aj Marekovi sľubuje, že " Amen, hovorím vám, že toto pokolenie sa nepominie, kým sa toto všetko nestane." Dodnes sa nestalo. Dátum a okolnosti narodenia Ježiša sú podľa skutočných historických záznamov nie len že nepresné ale aj neuskutočniteľné.

Zaujímavé napríklad je aj to, že sú evanjelia dokázateľné pozmeňované v neskorších dobách. Evanjelium podľa Matúša má až desať rôznych alternatív ukončenia (najstarší Sinajský kódex má úplne iný záver ako je napr. v najdlhšom Washingtonskom kódexe). Viaceré časti evanjelií boli dopisované a pretvárané neskôr. Ako príklad jeden z najznámejších príbehov, v ktorom bola žena prichytená pri cudzoložstve (Jan 8:3-11). Pred ukameňovaním ju Ježiš zachránil výrokom: "Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom". Tento príbeh sa v najstarších verziách Biblií nenachádza, má odlišný slohový štýl oproti predošlému a nasledujúcemu textu a používa slová a slovné zvraty, ktoré sa v celom evanjeliu už nenachádzajú.

Často sa uvádza ako argument, že ich spísanie bolo vedené Duchom Svätým. Rozumný človek si utvorí o tomto argumente vlastnú mienku. Pri klamstvách, nepresnostiach a protirečeniach si asi dal Duch Svätý pauzu na cigaretku.

Kde a kedy sa našli tieto nové evanjeliá

Tieto apokryfné evanjeliá neboli nájdené naraz. Postupne sa v posledných storočiach objavovali nové a nové.

Medzi prvé patrí objavenie Petrovho evanjelia, ktoré sa našlo v roku 1886 v Egypte v hrobe neznámeho mnícha. 

Máriino evanjelium sa našlo v roku 1896 ako súčasť Berlínskeho kódexu písaného v koptskom jazyku. 

Tomášove evanjelium sa našlo najprv v Egypte v roku 1898 a jeho ďalšia verzia potom v Nag Hammádí v roku 1945. Vtedy sa objavilo aj množstvo ďalších, medzi inými aj Filipove evanjelium a Evanjelium pravdy. Tomášove evanjelium bolo verejne sprístupnené v roku 1975.

V roku 1978 sa v Egyptskej púšti našlo evanjelium podľa Judáša Iškariotského. Nálezca ho nepredal hneď a uložil ho v trezore bez vedomia o čo ide až do roku 1983. Vo veľmi zlom stave ho nakoniec objavili vedci, ktorí dlho pracovali na jeho zložení a rozlúštení. Jeho čiastočný preklad bol publikovaný až v roku 2006. Potvrdený je ako starobylý dokument z približne štvrtého storočia nášho letopočtu.

Najväčšou pokladnicou duchovného poznania bola jeden a pol tisícročia ukrytá jaskyňa v hornom Egypte v lokalite zvanej Nag Hammádí. Jej význam pre skúmanie vzniku Nového zákona je rovnako dôležitý ako pre Starý zákon bolo objavenie zvitkov pri Čiernom mori (tzv. Kurmánske zvitky).

Spisy v Nag Hammádí objavili v roku 1975 dvaja beduíni. Boli písané v koptštine (dobová egyptština s prvkami gréčtiny). O týchto dielach sa dovtedy vedelo len zo zmienok v spisoch rozličných cirkevných otcov. Takmer sme o toto bohatstvo prišli. Matka týchto beduínov časť nálezu spálila, zo strachu pred nešťastím. Ďalšia časť bola spálená pri udržiavaní ohňa. Našťastie sa veľa dokumentov nakoniec zachovalo. Čo je zaujímavé, podľa výskumu uložili tieto spisy do jaskyne mnísi z kláštora. Nález obsahoval tiež množstvo negnostických spisov. Dnes sa už nachádzajú v múzeách.

O čom tieto apokryfné evanjeliá pojednávajú a prečo sú v rozpore so súčasnými biblickými

V Judášovom evanjeliu sa píše, že Judáš pomohol Ježišovi naplniť jeho plán a ako jediný bol o skutočnom Ježišovom zámere oboznámený. Mal totiž vyslobodiť Ježišovho ducha z jeho tela. Evanjelium teda premieňa všeobecne známu zradu na prejav poslušnosti. Judáš je vlastne hrdinom a ostatní apoštoli mu závidia a preklínajú ho za to.

Evanjelium Márie Magdalény pojednáva o tom, že jedine ona chápe Ježiša tak, ako to ostatní nedokázali. Maria bola údajne v čele kresťanskej cirkvi. Peter a cela cirkev sú karhaní za nadvládu mužov. Popisuje sa tu, že si Máriu Ježiš veľmi vážil a dal jej poznať Boží svet a zdelil jej pravdu o živote a smrti. Toto evanjelium bolo napísané v druhom storočí.

Evanjelium podľa Tomáša je jedno z najznámejších apokryfných evanjelií a obsahuje 114 Ježišových výrokov. Tieto sú pravdepodobne autentické a neboli v priebehu času upravované tak, ako ostatné evanjeliá. Mnoho z týchto výrokov sa vyskytuje aj v Novozákonných evanjeliách (asi tretina). V čom spočíva rozpor? Začína sa "Toto evanjelium zvestuje tajné slová Ježiša a napísal ich Didimos Juda Tomáš. Kto pochopí výklad týchto slov, neokúsi smrť." K večnému životu potrebujete teda iba porozumieť tomuto tajnému učeniu Ježiša a ďalej v treťom verši vraví Ježiš "Božie kráľovstvo je v tebe." Toto je typický názor gnostikov. Vykúpenie nie je uskutočnené pomocou viery, ale pomocou poznania pravdy. Ortodoxné kresťanstvo však tvrdí, že človek získa večný život iba tým, ak uverí v Ježišovu smrť a vzkriesenie. To znamená aj, že Ježišove utrpenie a obeta nemali žiaden význam. Uverenie v utrpenie a vstanie z mŕtvych totiž nie je podmienkou spasenia a života večného. Gnostickí kresťania preto neboli ochotní za svoju vieru zomierať. Nečakali totiž po smrti automaticky spasenie. Toto tvrdenie bolo v priamom rozpore s ortodoxným učením a preto nebolo prijaté. Destabilizovalo by totiž kresťanstvo. Evanjelium navyše prehlasuje, že Božími synmi sa vieme stať všetci, nie len Ježiš. On totiž tvrdí, že spojenie s Bohom je možné aj bez organizovanej cirkvi, kňazov a biskupov. Toto evanjelium môže byť údajne staršie, než všetky štyri biblické. Dokonca až z prvej polovice prvého storočia.

Vo Filipovom evanjeliu sa píše, že Ježiš bozkával Mariu Magdalénu často na ústa. Navyše sa tu popisuje postavenie žien úplne ináč ako v biblických štyroch evanjeliách, kde ženy majú v spoločnosti mizivé postavenie. Podľa Biblie bola Mária Magdaléna prostitútkou často vyobrazenou ako umýva Ježišove nohy svojimi slzami a utiera ich vlastnými vlasmi. Vo Filipovom evanjeliu je Mária Magdaléna na čele cirkvi a jedine ona pozná skutočné Ježišové posolstvo. Ona má byť podľa Ježiša prvým vodcom a hlásateľom jeho učenia a nie svätý Peter, ktorý je dnes považovaný za prvého pápeža. Lepšie postavenie žien v kresťanskom vedení potvrdzujú aj maľby k katakombách pod Rímom, ktoré boli namaľované v období vzniku kresťanstva.

Evanjelium Petrove bolo najočakávanejšie zo všetkých apokryfných, lebo Peter mal údajne k Ježišovi najbližšie a preto malo ísť o vzorové evanjelium. Neprijateľné nakoniec bolo hlavne z toho dôvodu, že Ježiš v ňom pri ukrižovaní vôbec netrpel a bol úplne ticho. A tak zástancovia tohto evanjelia kážu, že Ježiš nemohol trpieť, lebo nebol človekom ale samotným Bohom. A ani umrieť teda nemohol a bol jednoducho len "vzatý nahor". Evanjelium je sčasti dosť fantazijne a až neuveriteľné. Nebesia sa v ňom napríklad zhovárajú s krížom. Rozprávanie príbehu je zamerané hlavne na Ježišove zmŕtvychvstanie. Rimania stojací pri hrobke videli vychádzať z hrobky troch mužov. Dvoch anjelov a Ježiša, ktorí jednoducho vystúpili na nebesia. Evanjelium je asi z druhého storočia, lebo čerpá aj z ostatných evanjelií.

V apokryfnom Jakubovom evanjeliu je spomenuté, že Ježiš bol zrodený z panny. Toto sa nespomína dokonca ani v Janovom ani Markovom evanjeliu a nehovorí o tom ani Pavol. Je to zaujímavé, keď sa zamyslíme na tom, aká podstatná a až maniakálne dôležitá udalosť je to pre kresťanov. Píše sa tu okrem iného aj, že keď pôrodná baba povedala, že je dieťa z panny, Máriina sestra tomu neverila a tak vopchala ruku do Máriinej vagíny a tá jej uschla. Ruka sa jej uzdravila až vtedy, keď sa dotkla malého Ježiša.

Evanjelium Ebionitov (alebo aj evanjelium Židov) je evanjeliom židovských kresťanov a popisuje, že Ježiš sa narodil ako obyčajný človek, nie ako Božská bytosť. Bol najstarším synom Marie a Jozefa a synom Božím sa stal až pri krste, kedy naňho zostúpil Duch Svätý. V prípade prijatia tohto evanjelia by zvestovanie narodenia či nepoškvrnené počatie nemali žiaden význam. 

Život malého Ježiša bol zaznamenaný v tzv. evanjeliách detstva. Napríklad Tomášove evanjelium detstva opisuje Ježiša od jeho 5 do 12 rokov. Je v ňom zákerný a koná často divné zázraky. Napríklad ak sat mu niekto smeje alebo ho rozčúli, nechá ho uschnúť prípadne ho priamo zabije. Susedov, ktorí sa na neho sťažovali oslepil. Detské evanjeliá síce nie sú akceptované ako pravdivé evanjeliá, no nám dôverne známa scéna z vianočnej noci s volom a oslom v jaskyni bola prebraná práve z detských evanjelií.

Podľa Evanjelia pravdy neskonal Ježiš na kríži, ale na strome. Toto evanjelium má množstvo paralel k Tomášovmu ale aj k Jánovmu evanjeliu.

Medzi ďalšie známejšie nájdené spisy patria aj evanjelium Hebrejcov či Jakubova apokalypsa. Do kanónu sa napríklad nedostal ani tretí Pavlov list Korinťanom. Zjavenie Janovo sa do Nového zákona dostalo len tesne. Na poslednú chvíľu sa biskupi uzniesli, že bolo vraj písané priamo apoštolom Janom a preto by malo byť v kánone. Odborníci sa zhodujú na tom, že Jánove evanjelium a Jánove listy majú rovnaký štýl, no Janovo zjavenie je výrazne odlišné v štýle i gramatike a pravdepodobne ich nenapísal jeden autor. Luther tiež istú dobu uvažoval, či ho pridať do svojej nemeckej verzie Biblie.

A teraz naspäť k spomínanému Markionovi. Jeho dva významné spisy Instrumentum a Antitézy, ktoré sa však nedochovali a vieme o nich najviac z rozsiahlych kritických diel od Tertulliona a Ireneja, ktoré Markionové učenie kritizovali. Podstatou Markionového učenia je odmietanie Starého zákona ako súčasť Biblie. Starý zákon je totiž o inom Bohu. O tom židovskom. Krutom a nemilosrdnom stvoriteľovi sveta. Ježiš naopak hlásal posolstvo dobrého a spravodlivého Boha, ktorý prišiel oslobodiť ľudstvo od toho židovského. Takéto dualistické poňatie (typické sú pre neho protikladné sily dobra a zla) obhajoval Markion okrem iného aj príkladom Ježišovho uzdravovania ľudí postihnutých leprou, kdežto v Starom zákone sú ľudia s leprou označení za nečistých a nepustení do stánku Božieho. Ježiš tiež odmietal množstvo židovských zvykov a predpisov (napr. obriezku). 

Prijatie takéhoto učenia by znamenalo výrazne radikálny krok. Takto mohli byť ľahko odmietnuté židovské zákony a predpisy, ako napríklad dodržiavanie sabatu a dnešní kresťania by nemuseli mať hlavy v smútku pri obhajobe ich nekonečne milujúceho Boha, ktorý však napáchal v Starom zákone množstvo zverstiev. Tento výklad od Markiona teda oslobodzoval Kresťanov a ak by bol uznaný, vyzeralo by dnes kresťanstvo úplne ináč a bolo by pravdepodobne aj oveľa tolerantnejšie.

Nejaký ten záver

Ako napísal Thomas Jefferson svojmu synovcovi: 

Mal by si si prečítať všetky príbehy o Kristovi. Aj od tých, o ktorých za nás rada duchovných rozhodla, že sú falošní evanjelisti, tak ako aj od tých, ktorých nazýva skutoční evanjelisti. Nakoľko títo falošní evanjelisti predstierajú vnuknutie rovnako ako tí druhí, je len na tebe, a nie na nejakých duchovných, ako vlastným rozumom posúdiš ich zámer.

Tak práve toto, odporúčam aj ja Vám. Zamyslieť sa nad tým, ako to vlastne všetko vzniklo a že len vskutku pár ľuďom a ich náhlym rozhodnutiam "vďačíme" za to, ako dnes kresťanstvo vyzerá. Ak by Pavol z Tarzu nezačal propagovať kresťanstvo, ostalo by na začiatku iba miestnou sektou a čoskoro by zaniklo. Ak by Irenej nevybral štyri evanjeliá ako jediné neheretické a nezačal proti ostatným bojovať, vyzeralo by kresťanstvo úplne ináč a hlásalo by inú dogmu. Ak by sa cisár Konštantín nerozhodol budovať svoju ríšu práve na tomto náboženstve, nikdy by sa územne tak nerozšírilo. Ak by Atanáš nevybral práve 27 kníh Nového zákona, bili by sa kresťania za trochu inú absolútnu pravdu a očakávali by koniec sveta asi odlišne. 

Obraz o tom, ako by to mohlo vyzerať si môžete urobiť aj zo štúdia apokryfných zvestovaní o Ježišovom živote. Ako to však s Ježišom (ak nejaký existoval) naozaj bolo, sa asi nedozvieme. Ak nám nejaké odpovede niekto dá, tak pravdepodobne len veda vďaka jej objektívnym metódam skúmania.

Na záver pár slov na zamyslenie z Hitchensovej knihy Boh nie je veľký: 

Ako napísal Jorge Luis Borges, ak by alexandrijskí gnostici v ich dobe zvíťazili, mohol sa neskôr Danté chopiť pera a vytvoriť hypnoticky pôvabný a pestrý popis zázrakov "Barbely" (Barbela je miesto večnej ríše popísanej v apokryfnom Judášovom evanjeliu). A tí, čo by pochybovali o pravde o Barbele, boli by v stredoveku niekoľko dní podrobovaní dômyselnému mučeniu.

Dokumentárne filmy, ktoré k danej téme odporúčam

The lost gospels - 2008 Veľká Británia - Veľmi kvalitne natočený dokument, ktorým Vás prevedie anglikánsky kňaz Peter Owen Jones. Spomenie takmer všetky známe apokryfy a diskutuje s množstvom odborníkov na túto tému. Doposiaľ iba v angličtine.

Judášové evanjelium - 2006 USA - Výborný dokument zameraný hlavne na jediné apokryfné evanjelium - Judášove - ktoré bolo objavené v roku 1978. Vyrozpráva však aj históriu vzniku Nového zákona. Dostupné s českými titulkami.

Biblia: odhalené tajomstvá - 2008 USA - dokument je trojdielny a až v tretej časti sa venuje apokryfným evanjeliám. Najviac popisuje prvé nájdené evanjelium - Petrovo - a tiež nález v Nag Hammádi. Judášove evanjelium nespomína. Dostupné v češtine.

Kto napísal Nový zákon - 2003 Veľká Británia - trojdnielny dokument o vzniku Nového zákona. O tom, ako boli vybrané práve tie knihy, ktoré dnes tvoria tento kánon, akú úlohu zohral apoštol Pavol či cisár Konštantín a ako je to s jej hodnovernosťou. Dostupný v češtine.

Použité literárne zdroje

Evanjelium podľa Tomáša 
Jan A. Dus, Petr Pokorný: Novozákonní apokryfy I.: Neznámá evangelia
Bart Ehrman: Stratené evanjelium Judáša Iškariotského
Bart Ehrman: Peter, Pavol a Mária Magdaléna
Bart Ehrman: DaVinciho kód - pravda a fikcia
Iosif D. Amusin: Rukopisy mŕtveho mora
Stephan A. Holler: Carl Gustav Jung a stracená evangelia
 
Lexikón svetových náboženstiev  
David Douglas: Atlas - Ztracené kulty a tajemná náboženstí 
Jozef Krško: Chcel by byť Boh kresťanom? 
Michael Kerrigan: Temné dějiny Bible 
Christopher Hitchens: Bůh není veliký 
Richard Dawkins: Boží blud 
Zdenko Petrovič: Katechizmus pre dospelých
Jenny Robertsová: Bible ve faktech 

www.wikipedia.com (množstvo rozličných stránok)
https://earlychristianwritings.com/