Prečo nevadí, že nemáme slobodnú vôľu?

26.02.2019

Sme slobodní? Každý z nás má prirodzený pocit, že sme. Uvažujeme, váhame a nakoniec sa rozhodujeme a konáme. Bez donucovania, SLOBODNE. Alebo žeby to bola len ilúzia?

Knihy od Sama Harrisa ma zakaždým obohatia. Jeho útla kniha nazvaná Slobodná vôľa mi však výrazne zmenila pohľad na svet. Sam Harris dokázal na sedemdesiatich stranách skvele vysvetliť, prečo je slobodná vôľa ilúziou a aj ako sa s touto myšlienkou a jej následkami vysporiadať. Ja skúsim v tomto krátkom blogu vypichnúť pár myšlienok nie len z tejto knihy.

Zrovnať sa s týmto názorom budeme musieť viacerí a ako sám Sam v úvode knihy napísal, "ak vedecká obec prehlási slobodnú vôľu za ilúziu, vyvolá to omnoho agresívnejšiu kultúrnu vojnu, než ako sa strhla okolo myšlienky evolúcie. Hriešnici a zločinci by bez slobodnej vôle neboli nič iné, než zle kalibrované hodinové strojčeky." Už dnes je však ilúzia slobodnej vôle uznávaná väčšinou odborníkov (brzdou je hlavne - nie však nevyhnutne - religiozita niektorých z nich). Avšak jednota v tomto názore aj medzi ateistami nie je taká zreteľná ako pri iných tézach. Je to naozaj ťažká filozofická téma, na ktorú väčšina odborníkov stále odpovedá len s predpokladom a nie s istotou.

Ako jednoducho zhrnúť Samov názor, či skôr presvedčenie? 

Ide v podstate o to, že naša vôľa nie je naším dielom, aj keď nám to tak pripadá. Myšlienky a úmysly vznikajú na základe príčin v pozadí, ktorých si nie sme vedomí a nemáme nad nimi vedomú kontrolu. Rozhodnutie človeka niečo urobiť determinuje (určuje, stanovuje) určitý vzorec nervovej aktivity, ktorá je zase výsledkom predošlých príčin. 

Takmer všetko na svete, vrátane nás, sa riadi nemenným zákonom akcie a reakcie a teda všetky udalosti sú spôsobené predošlými udalosťami.

Duševné či fyzické procesy, ktoré by dokázali popísať mechanizmy fungovania slobodnej vôle sa nikomu nikdy nepodarilo preukázať. Tvrdenie o existencii slobodnej vôle vychádza iba z dohadu, že sme zdrojom vedomých myšlienok a vieme sa rozhodnúť, prípadne zachovať ináč, než sa chováme. Sam Harris v knihe na množstve príkladov rozpitvá tieto úvahy a uvedie, prečo sme sa rozhodnúť ináč nemohli.

Môžete tvrdiť "Čo je to za blbosť, že žiadna slobodná vôľa? Ja vždy robím to, čo chcem." Otázka je však, čo Vás primelo to chcieť? Čo stojí za tým? Naše chcenie niečo urobiť je posledným očkom v reťazi príčin a následkov. A táto reťaz je teda naozaj dlhá. Carl Sagan v svojej knihe Kozmos napísal poeticky, že "ak chcete urobiť jablkový koláč úplne od piky, musíte najprv vynájsť vesmír."

Diskusia o slobodnej vôli a determinizme sa začala už v antickom grécku, obohatili ju rímania, dominovala v kresťanskej filozofii a pokračuje až do dnešných dní, kedy sa do nej zapájajú neurovedci, psychológovia či filozofi. Už v 18. storočí prezentoval barón D'Holbach názor, že nič z toho, čo konáme nie je slobodným konaním.

Ako dobre viete, kresťania (ale aj množstvo iných teistov či dokonca i ateistov) žije v presvedčení, že oboje je možné súčasne. Čiže svet je deterministický a ľudská myseľ či duša konajú slobodne. Tvrdia, že tie akcie, pri ktorých si konajúca osoba môže vybrať z možností, či rozhodnúť sa konať ináč, sú slobodné. Deterministi ako napríklad aj Sam Harris tvrdia, že človek na výber nemá. A aj keď si myslí, že sa rozhodol, toto rozhodnutie bolo determinované predošlými udalosťami.

Dá sa táto hypotéza vedecky pozorovať?

Je nám známe, že sme si vedomí iba nepatrného zlomku informácií, ktoré náš mozog spracováva. Zmien v prežívaných procesoch (nálada, myslenie, vnímanie) sme si síce vedomí, no neurofyziologické deje spôsobujúce tieto procesy nevnímame. Vedecké pokusy na EEG a neskôr aj na presnejšej funkčnej magnetickej rezonancii (fMRI) preukázali, že rozhodnutie niečo vykonať bolo v podvedomí vytvorené predtým, než sa jedinec vedome uzniesol, že sa tak rozhodne. Jeho rozhodnutie sa dalo pomerne presne už niekoľko sekúnd pred samotným uvedomením si rozhodnutia, vyčítať z jeho mozgovej aktivity. Čiže v momente, kedy si myslíte, že sa slobodne rozhodujete, už len vykonávate rozhodnutie vášho podvedomia.

Robíme teda rozhodnutia? Áno. Ale tie sú VŽDY podmienené. Neuvedomujeme si, prečo sme sa rozhodli ako sme sa rozhodli, no ak sa zamyslíte, na veľa rozhodnutí dokážete nájsť aj vedomé príčiny. Prečo som si dnes dal kávu a nie čaj? Lebo som sa cítil unavený? Lebo som mal obed, ktorý vytvoril v mojom mozgu reakciu so silnejšou požiadavkou na túto chuť? Lebo som zazrel veselých ľudí popíjajúcich kávu a asociovalo to vo mne dobrý pocit prepojený na kávu? Možno len bola bližšie po ruke. Fakt neviem. Zo všetkého trochu a asi ešte viac. A moje podvedomie sa rozhodlo. Dalo mi impulz a moje vedomie si pár milisekúnd po tom povedalo, že sa rozhodujem pre kávu.

Rozhodnovanie je metnálnym stavom a ten je podľa všetkého čo vieme stavom mozgu. Stav mozgu je pritom čisto biologický stav. A ako dobre vieme, biologické stavy sú fyzikálnymi stavmi. A svet fyzický je čisto deterministický. Kde je tu priestor na slobodnú vôľu? Prečo by sme aj mali byť nejako odlišní od všetkého, čo tvorí vesmír? Prečo by sme mali byť výnimkou?

Ktoré faktory teda ovplyvňujú to, ako sa rozhodujeme?

Dôležité je to, čo máme radi a čo nám je príjemné, čiže TÚŽBY. Ak máme radi jahody, tak asi budeme jesť a pri výbere uprednostňovať jahody. Ďalšími faktormi sú naša FYZIOLÓGIA, čiže reakcie nášho tela, hormónov, krvného tlaku, či toho, ako sme uvoľnení či vystresovaní. Vplyv majú aj EMÓCIE a teda momentálna nálada a pocity. Na neposlednom mieste sú naše POSTOJE, názory či viera, ktoré formujú našu identitu. Ani jeden z týchto faktorov nemôžeme priamo ovplyvniť. Nemôžeme prestať mať radi niečo alebo niekoho, len preto, že sa tak rozhodneme. Môžeme ich potlačiť tým, že odvedieme pozornosť, no nie zrušiť. Rovnako môžeme zamaskovať svoje emócie, no nevieme ich nepociťovať.

Čo tvrdia zástancovia slobodnej vôle?

Zástancovia slobodnej vôle (libertariáni) tvrdia, že moje rozhodnutie nebolo zapríčinené žiadnym predošlým dejom. Rozhodnutie je výsledkom nefyzickej udalosti. Toto tvrdenie je v priamom rozpore so všetkým, čo o fyzickom svete vieme, čiže že jedna fyzikálna udalosť spôsobuje inú. Títo libertariáni vytvorili pojem agenta, ktorý nie je fyzický a môže sa vyhnúť kauzalite, či spôsobovať stále nové kauzálne udalosti. Čiže dokáže meniť a ovplyvňovať nemeniteľné kauzálne udalosti celého vesmíru.

Ako to býva pri všetkých metafyzických tvrdeniach, nielen že nejestvujú spôsoby ako ich dokázať, no nie sú ani nevyhnutné. Jediné, čím dokážu zástancovia slobodnej vôle argumentovať je to, že predsa sa cítime ako keby existovala. To však nehovorí proti ilúziám, ktoré tiež pociťujeme ako skutočnosť, aj keď nie sú. A pocity nie sú predsa argumenty. Len preto, že nedokážeme exaktne ukázať na faktory, ktoré nás vedú k rozhodnutiu, neznamená, že by sme ich teoreticky nevedeli presne určiť. Museli by sme však vedieť presne ohodnotiť našu povahu, predispozície, túžby, náladu a ďalšie faktory.

Tak ako sme sa v ďalekej minulosti domnievali, že prírodné úkazy ako dúhy, tornáda či zemetrasenia sú spôsobované vedomou slobodnou bytosťou (agentom), lebo sme si nevedeli k nim pridružiť prírodné príčiny, domnieva sa dnes väčšina ľudí, že naše rozhodnutia majú rovnako nadprirodzených agentov mimo fyzický svet.

Nabúravajú náhodné deje deterministický pohľad na slobodnú vôľu?

Čo tak si hodiť korunou a rozhodnúť sa na základe výsledku? Rozhodnutie hodiť korunou je rovnako deterministické. Výsledok je pre nás subjektívnou "šťastnou náhodou". Náhodný stav výsledku nemá žiaden vzťah na slobodnú vôľu. My sa potom rozhodneme (deterministicky), či sa budeme podľa mince riadiť alebo ju budeme ignorovať. 

Zopár "vedcov", filozofov a new-age guruov sa dnes prikláňa k názoru, že takého náhodné deje alebo aj deje na kvantovej úrovni v podstate nabúrajú deterministický pohľad na vesmír. Avšak kde je v kvantovej neurčitosti priestor na slobodu nášho rozhodovania? Náhoda vytvára protiklad cieleného rozhodovania sa a nemôžeme si predsa za rozhodnutie na základe náhody pripisovať žiadnu odpovednosť. Konania vychádzajúce z náhodného rozhodnutia by predsa prekvapovali aj nás. Navyše základnou chybou tohto argumentu je, že determinizmus (na rozdiel od fatalizmu) sa orientuje len na kauzalitu vedomia a nie celého vesmíru.

Nepochopenie determinizmu

Možno sa teraz rozhodnete demonštrovať, že nebudete nič robiť najbližšiu hodinu, iba sedieť a civieť do steny, len aby ste demonštrovali, že ste sa vedeli rozhodnúť pre niečo, čo nie je pre Vás typické a tým ukázali, že sa slobodne viete rozhodnúť robiť to, čo sa vymyká Vašim bežným spôsobom či postojom. Ale to len ukazuje, že ste človekom, ktorý je odhodlaný hoci aj nezmyselným úkonom dokovať iným svoj (mylný) názor na slobodnú vôľu.

Ľudia si často pletú determinizmus s fatalizmom a mylne sa pýtajú: "Keď je všetko determinované, prečo vôbec niečo robiť?" Táto voľba však povedie k vlastným následkom. Skutočnosť, že naše voľby závisia na predošlých príčinách predsa neznamená, že na tých voľbách nezáleží. Ľudská voľba je naozaj dôležitá a na našich voľbách záleží. Je to názor, ktorý je spoločný so zástancami slobodnej vôle. Rozdiel je iba v tom, že podľa determinizmu táto voľba povstane z neuvedomovaného pozadia predošlých príčin a nie z vedomého rozhodnutia. Existujú cesty, ako sa rozhodovať múdrejšie, no my si nemôžeme vybrať čo si vyberieme, aj keď ten dojem máme. Schopenhauer raz povedal: "Človek môže urobiť to, čo chce urobiť, no nemôže chcieť to, čo chce." Einstein taktiež neveril na slobodnú vôľu a tento Schopehauerov výrok rád citoval.

Sú teda zločinci tí, ktorých treba ľutovať?

Najčastejšia rýchla reakcia na tento poznatok je samozrejme "A prečo potom zatvárame zločincov? Veď oni za to nemôžu, že spáchali zločin. Boli len hračkou v ich osude." Samozrejme, že sú príčinou zločinu, no ten zločin a teda ich konanie bolo zapríčinené predošlými dejmi, ktoré rovnako neovplyvňovali, lebo boli nemeniteľnou príčinou ešte skorších dejov. Tak pokračujeme v čase napred. Mali títo zločinci na výber, kto bude ich rodič, aké gény získajú, ako na nich bude vplývať okolie, ako budu formovaní okolnosťami? Nie.

Je teda rozumné ich zatvárať do väzenia a strániť od spoločnosti? SAMOZREJME. Títo ľudia či už by sa slobodne alebo neslobodne rozhodli konať zlo, je rozumné ich od spoločnosti oddeliť, aby sme im zabránili páchať ďalšie zlo, ktoré je pravdepodobne ich súčasťou. 

Ako uviedol Sam Harris "Ak by sme mohli do väzení zatvárať tornáda a zemetrasenia, tak by sme to urobili". Urobili by sme to kvôli prevencii a nie kvôli tomu, že sa tie tornáda rozhodli slobodne konať zlo a teraz si to musia odpykať.

Príkladom nevedomej hry vplyvu stavu tela na nemorálne konanie je masový vrah Charles Witman, ktorý v auguste 1966 zabil 16 ľudí a v liste, ktorý zanechal pred samovraždou napísal, že sa pokladá za normálneho, inteligentného muža, no v poslednej dobe bol obeťou vlastných nevysvetliteľných a podivných myšlienok a túžob. Požiadal o pitvu a tá bola naozaj vykonaná a v mozgu bol nájdený tumor veľkosti orecha. 

Ďalší prípad nastal okolo roku 2000, kedy iný muž bol obvinený zo zneužívania maloletých. Zo väzení sa sťažoval na silné bolesti hlavy. Veľký tumor, ktorý bol nájdený v mozgu bol odstránený a jeho neprimerané túžby s ním zmizli. O rok sa tumor vrátil na rovnaké miesto a s ním aj rovnaká úchylka. A jeho odstránenie opäť odstránilo sexuálne túžby. Týchto ľudí určite budeme hodnotiť odlišne než človeka, ktorého konanie sa nám zdá slobodné a nevidíme za jeho činmi žiadne priame okolnosti.

Ale nie len tieto patologické fyziologické stavy ovplyvňujú našu "slobodu rozhodovania". Aj nižšie úrovne zábran v rozhodovaní, ako psychické choroby, ovplyvnenie drogami, alkoholom, nedostatkom spánku či aj obyčajným hladom sú faktory, ktoré výrazne menia naše rozhodovanie. Dokonca existuje výskum, podľa ktorého sudcovia rozhodujú benevolentnejšie tesne po tom, ako sa najedli. Čím dlhšie sú bez jedla, tým nepriaznivejší je verdikt pre obžalovaného. Naše rozhodovanie je ovplyvnené viac či menej výrazne rôznymi faktormi. Dôležité sú gény, výchova, vplyv okolia, ale aj aktuálne okolnosti. Ak pochopíme širší obraz kauzality a uvedomíme si, že aj tí najhorší predátori majú v istom zmysle proste len smolu a sú proste takí akí sú, začne naša nenávisť strácať logiku. Ak nie je teda možné túto poruchu vyliečiť či ináč odstrániť, budeme zločincov predsa len musieť zatvoriť, aby sme zabránili ďalším zločinom. Nemusíme ich však naďalej nenávidieť a odsudzovať ako nejakých démonov. Pochopíme, čo je za ich správaním a budeme sa to snažiť cielene napraviť.

Náš systém trestnej spravodlivosti neutrpí, ak sa budeme pozerať na ľudí ako na prírodné javy. Bojujeme s epidémiami chorôb, s otravnými muchami či agresívnym susedovým psom a pritom im nemusíme prisudzovať slobodnú vôľu, ako to robíme u ľudí. Dokonca aj prísny trest (ktorý ide nad rámec obmedzenia pohybu) môže byť naďalej nevyhnutnosťou ako prevencia pred určitými zločinmi.

Vrahov nemáme začať ľutovať. Máme len pochopiť okolnosti a patrične reagovať. Odstrániť treba v našich reakciách nepatričnú nenávisť a zášť, ktorá ničomu nepomôže. Posmrtný trest večným upaľovaním, ako ho ukladá kresťanstvo či islam, sú v prípade neexistencie slobodnej vôle úplne nepatričné tresty (popravde tie sú dosť nepatričné pri akomkoľvek koncepte hoci aj so slobodnou vôľou).

Existuje aj stredná cesta?

Filozofi, medzi ktorých patrí aj napríklad Daniel Dennett (Samov dobrý priateľ a jeden zo štyroch jazdcov nového ateizmu) zastáva názor takzvaného mäkkého determinizmu, alebo ináč kompatibilizmu. Ten sa snaží prepojiť tvrdý determinizmus s myšlienkou slobodnej vôle. Tento filozofický smer tvrdí, že človek síce môže slobodne konať na základne vlastnej motivácie a túžob, no tá je determinovaná okolnosťami. Presúva slobodnú vôľu aj do sféry nevedomej a tvrdí, že čokoľvek sme sa rozhodli, či už vedome alebo nevedome je predsa len naše rozhodnutie, lebo to vykonalo naše telo. Ale veď naše telo vyrába aj červené krvinky a trávi enzýmy. Ak by sa podvedome "rozhodlo" s tým prestať, nemohli by sme s tým nič robiť. Boli by sme iba obeťami týchto zmien. V podvedomých dejoch nie je žiadna sloboda. 

Tento pokus o kompromis sa vpodstate takmer nelíši od Harrisovho determinizmu. Snaží sa povedať, že máme slobodu vybrať si z možností A, B a C, no rozhodnutie nakoniec aj tak musí byť C. Čiže máme vôľu, no tá aj tak nie je slobodná. Dá sa to vyjadriť aj krédom: Ak má bábka rada svoje nitky, tak je slobodná. Pri priamych diskusiách Harris vs Dennett vyšiel podľa mňa Dennett vždy ako nezrozumiteľný diskutér s chabými a nejasnými príkladmi. Miernym zástancom kompatibilizmu bol napríklad aj Matt Dillahunty, no po rozhovore so zástancami determinizmu (napríklad rozhovor so Stephenom Woodfordom aka Rationality Rules) došlo na to, že rozdiel v názoroch je skôr sémantický (v pojmoch) a nie ani tak vo význame.

Ujasnime si však jedno. Harris a Dennett sú za jedno, že mozog je 100% fyzikálna vec a nie je ovplyvnený žiadnou nadprirodzenosťou. Obaja sú deterministi. Dennett (deterministický kompatibilista) však definuje slobodnú vôľu dosť neurčito - ALE DIAMETRÁLNE ODLIŠNE než libertariáni.

Ako sa k tomu teda postaviť?

Ilúzia slobodnej vôle nie je predstava skľučujúca či depresívna. Skôr to beriem ako oslobodzujúci a obohacujúci poznatok. Ak si uvedomíte, že Vaše konania sú vlastne výsledkom predošlých dejov vo vašom tele i vonkajších faktorov, začnete lepšie chápať, prečo fungujete tak, ako fungujete. Namiesto obviňovania svojho nemateriálneho JA pochopíte, že príčinou sú okolnosti ako interakcie s inými ľuďmi, počasie, prijaté jedlo a ďalšie faktory, ktoré budete môcť v budúcnosti efektívnejšie ovplyvniť. Vaša aktuálna hašterivá nálada môže byť spôsobená napríklad nízkou hladinou cukru v krvi. Pochopenie okolností nám dá možnosti, ako sa zlepšiť úpravou faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť, namiesto tvrdenia "Zajtra sa už premôžem a rozhodnem sa to urobiť s pevnou vôľou." 

Nepáči sa Vám tento názor? Nech sa páči. Tento Váš názor je však tiež pravdepodobne determinovaný. Váš názor sa utvoril vplyvom mnoho faktorov, ktoré si ani priamo neuvedomujete.

Je plne na Vás, ako sa postavíte k tejto téme. Svet sa názorom naň nezmení. Pochopením okolností však budete vedieť lepšie odpovedať na otázku: "Veríte teda v koncept slobodnej vôle?" Christopher Hitchens, keď dostal túto otázku vtipne a pohotovo odpovedal: "Či verím na slobodnú vôľu? Nuž, nemám inú možnosť."

Som rád, že ste tento článok dočítali, aj keď ste ináč ani urobiť nemohli. Aj táto moja radosť je determinovaná. Nie však bezvýznamná. Vaše dočítanie a moja radosť determinujú ďalšie deje v našich životoch. 

Zhrnutie na záver: Máme vôľu, no tá nie je slobodná. Naše rozhodovanie je dôležité, no je tvorené výhradne predošlými dejmi, teda je determinované rovnako, ako všetko vo vesmíre.