Pascalova stávka.

21.02.2019

Viera je postoj človeka k tvrdeniu, ktoré nie je alebo nemôže byť podložené dôkazmi. Môžete veriť, že Boh existuje a môžete rovnako veriť, že Boh neexistuje. Kým na to nie sú dôkazy, je to iba viera. Ale čo s vierou? Veriť môžeme čomukoľvek. Vyplatí sa niečomu veriť (bez dôkazov)?

Blaise Pascal v 17. storočí prehlásil, že či už Boh existuje alebo nie, je vždy lepšie radšej veriť. Ak sa totiž preukáže, že existuje, tak sme vyhrali. Ak neexistuje, je to aj tak jedno. Ale ak existuje a my v neho neveríme, tak sme to dobre posr.... Veriť je teda bezpečnejšie, než neveriť. 

Z toho vyplýva, že ateista buď o nič nepríde alebo prehrá. Naproti tomu taký teista buď o nič nepríde alebo vyhrá. Jednoduché, no nie?


Problém avšak nastane už pri prvej hlbšej úvahe. Na ktorého Boha zo stoviek existujúcich božských entít mám akože vsadiť? Veď keď vsadím na Allaha či Višnua, tak to je len zlomok z ponúkanej škály a kto vie, či sa pri tom enormnom rozsahu možností trafím. Oveľa väčšia pravdepodobnosť je, že sa netrafím. Veď každé náboženstvo vyžaduje k poznaniu svojho boha vieru. Ak by aspoň jedno z nich malo nejaký dôkaz, neexistovalo by ich dnes toľko. Takže sú si rovnocenné (rovnako nerozumné) a preto sú si rovnocenní aj ich bohovia. Voľba toho "správneho boha" je teda iba tip. Hmmm, pre väčšinu vlastne ani nie - je to ten, do ktorého boli vychovaní - no a majú o starosť z nerozhodnosti menej.

Tak či onak, ak nejaký boh existuje, dozvieme sa to pravdepodobne až po smrti. A čo poviete ak sa zrazu objavíte pred Bohom? Bertrand Russel by povedal: "Vieš Bože, neposkytol si nám dosť dôkazov." 

Christopher Hitchens to rozviedol takto: "Pane, na základe niektorých, ak nie všetkých povestí o Vás sa domnievam, že dáte prednosť čestnej a presvedčenej neviere pred pokryteckým a sebeckým predstieraním či zapaľovaním sviečok na krvou postriekaných oltároch." A má pravdu. Boh ako vševediaca bytosť by neúprimnosť viery musel odhaliť.

Ako písal Dawkins v Božom blude: "Viera nie je niečo, pre čo sa môžem rozhodnúť za základe vlastnej vôle. Môžem sa rozhodnúť chodiť do kostola, môžem sa rozhodnúť, že budem recitovať nicejské vyznanie viery alebo sa môžem rozhodnúť, že budem prisahať na stoh Biblií, že verím každému slovu v nich. Ale nič z toho ma nedokáže presvedčiť aby som veril, keď neverím."

V tomto prípade príde každý veriaci kalkulujúci s vypočítavosťou naprázdno. I ateista by mal u SPRAVODLIVÉHO Boha väčšiu šancu. Žime teda dobre, morálne a slušne a možno sa nám podarí dostať sa raz pred nejaké spravodlivé božstvo, ktoré našu racionalitu a morálne zásady ocení a uzná, že bez dôkazov sa od nás ani viac vyžadovať nemohlo. A ak Vás Boh bude chcieť potrestať len za to, že ste ho neuctievali a vytkne Vám Vašu intelektuálnu úprimnosť, tak si ani úctu nezaslúži.

Argument je to naozaj smiešny a rozumný človek by sa nad ním ani nezamyslel, ak by sa však tak často neobjavoval pri debatách s veriacimi. Sú takí, ktorí s ním seriózne vstupujú do diskusie a pokladajú ho za skvelý argument v prospech viery v Boha. 

Takže ako je to s tou modlitbou? Budete sa pre istotu modliť otčenáš? Tak potom ale najradšej v meditačnej polohe s červenou bodkou na čele a otočený k Mekke. A nezabudnite zavesiť pre istotu aj ten cesnak na dvere. Nemôžeme si byť predsa ničím istí.