Naša tradičná kultúra.

20.02.2019

Piateho júla oslavujeme príchod nejakých cudzincov z južných krajín v deviatom storočí. Tí nám priniesli svoju verziu náboženstva a údajne aj kultúru. S odvolávkou na túto udalosť Slováci začínajú volať kresťanstvo "naším tradičným náboženstvom" a týchto dvoch pánov ako "vierozvestcov, ktorí nám priniesli aj našu kultúru".

Fakt sme nemali žiadnu kultúru, jazyk, písmo a náboženstvo predtým než prišli? Viacerí sa nám to snažia nahovoriť. 

Keď Indoeurópania prišli na naše územie, doniesli si so sebou aj spoločné náboženstvo. Po tom, ako sa Slovania začali rozptyľovať, začali ich dialekty vytvárať nové, odlišné podoby slov. Náš Parom vol v Rusku Perun, v Lotyšsku Perkons, v Poľsku Piorun a v Litve Perkunas. Dokonca tento boh hromu a búrok bol u starých Slovanov spojený so štvrtkom (volali ho Peren dan - Perúnov deň), čo presne vystihuje anglický Thursday (Thorov thunder day) alebo nemecký Donnerstag (Donner znamená hrom). To a mnoho ďalšieho ukazuje na spoločné korene indoeurópanov.

Ešte aj dodnes používajú Slováci niektoré výrazy (ako napr. "do Paroma") a uctievajú si tradície z tohto obdobia našej histórie (hlavne v období Vianoc a Veľkej noci, ale aj v bežné dni). Naša Slovanská kultúra siaha oveľa ďalej, než len po príchod kresťanstva na naše územie, no to sa naši duchovní a politici akosi snažia ignorovať.

Slovania mali svojich vlastných bohov - Perúna, Svaroga, Velesa, Dažboga, Radgasta a iných. Mali aj svoje víly, vodníkov, čertov a iné nadprirodzené bytosti. S nimi prišli do Európy a usadili sa na pomerne veľkom území. Nepotrebovali nového Boha, ktorý všetkých čo sa k nemu nepridajú zatratí a ktorého hovorcom bude treba platiť nové dane a odpustky. Avšak ubrániť sa už nevedeli.

Naše skutočné pôvodné zvyky a tradície sa príchodom kresťanských misionárov museli prispôsobiť - premenovali sa sviatky, k sláveniu ročných období či slnovratov sa priložila nová propaganda i modlitby a namiesto spaľovania mŕtvych (Slovania verili, že je to správny prechod z nášho sveta do sveta ich bohov) sme museli začať telá pochovávať. Keďže kresťanstvo netolerovalo žiadne iné paralelné viery, ničili sa pohanské symboly, rúbali svätoháje a privlastňovali sa staré posvätné miesta. Z povinnosti chodiť do kostolov sa stala postupne tradícia. Kresťanstvo sa infiltrovalo a snažilo sa čo najskôr zapustiť svoje nové korene a tie staré čo najrýchlejšie vykynožiť. Náboženstvo spojené s uctievaním prírody nahradilo nové náboženstvo o strachu z toho, čo bude po smrti.

Kresťanstvo sa tiež muselo prispôsobiť okolnostiam. Prechod nebol tak jednoduchý a okamžitý, a preto nové sviatky museli sedieť aspoň časovo s predošlými sviatkami. Vianoce sa napasovávali na Kračun/Hody, Veľká noc na oslavy jari a uctievanie pohanských bôžikov sa muselo presunúť na stovky katolíckou cirkvou vytvorených svätých a patrónov. Modlenie sa k nikomu inému než k Bohu, prosenie o pomoc a očakávanie príležitostných zázrakov mohlo aj ďalej nerušene pokračovať - a to aj keď sa tým katolíci stavajú priamo proti učeniu svojich zakladateľov. Pre vyššie dobro (šírenie kresťanstva) sa predsa musia niektoré podmienky pozmeniť a vhodná výhovorka sa vždy nájde.

Kresťanská cirkev zobrala našim predkom aj reč, ktorou sa rozprávali so svojimi bohmi. Najprv nový Boh franských farárov rozumel iba latinsky a iba prikazoval. O modlitby a prosby Slovanov akosi nestál. Pokresťančovanie franskými kňazmi bolo na západe dosť násilné až brutálne (Sasi bojovali desaťročia a aj tak nakoniec podľahli) a tak sa na našom území už poučili a prišli s miernejšou, postupnejšou stratégiou novej zmeny. Preto bolo vzbúr a protestov proti kresťanstvu menej. Na opačnej strane "v druhej línii pokresťančenia" však už bojoval Rastislav proti frankom a Slovanských panovníkov urýchlene začal konvertovať v mene svojej verzie kresťanstva - byzantskej. K úspechu potrebovali aj lepší jazyk než latinský.

Knieža Rastislav potreboval pomôcť, a tak po neúspešnom kontaktovaní pápeža (ktorý podporoval frankov) sa obrátil na kresťanskú konkurenciu z východu - byzantského panovníka Michala III, ktorý poslal na Veľkú Moravu dvoch vzdelancov (nikoho dôležitejšieho poslať tiež nemal záujem). Cyril a Metod nám priniesli nové písmo. Nie že by to bolo nutné, lebo naši predkovia už písmo poznali - používali latinku - ale to nové s 38 znakmi vtedy lepšie sedelo slovanským nárečiam.

Konečne bolo možné šíriť kresťanskú propagandu tak, ako sa patrí - mysleli si. Avšak ten nový jazyk čo doniesli až tak veľmi nesedel s nárečiami Slovanov - hlavne nie u nás. Vychádzal z južnoslovanského nárečia v okolí Solúna. Ale vydupali si to nakoniec vo Vatikáne a staroslovienčina sa stala popri gréčtine, latinčine a hebrejčine štvrtým liturgickým jazykom. A ani to písmo hlaholika vlastne nebolo literárnym písmom a nebolo používané inde, ako pri liturgiách a v zopár cirkevno-štátnych úradných listinách. Je určitým svedectvom o našej histórii. Avšak my sme sa aj tak vrátili k latinke.

Čo je teda na tom všetkom také skvelé? Nič. My sme totiž už dávno predtým mali vlastný jazyk, ktorým sme sa oveľa ľahšie dokázali rozprávať s bohmi, duchmi a vílami. Toto čo doniesli títo bratia nebol žiaden pokrok. Naopak. To, čo tu zanechali bol typický totalitný kresťanský prístup k nášmu ľudu.

Zakazovali pôvodné náboženstvá a stanovili kruté tresty. Ich dielo "Súdny zákon pre svetských ľudí" (v originálnej staroslovienčine "Zakon sudnyj ľudem") stanovuje napríklad, že v obciach, kde sa konali pohanské rituály a prísahy sa musí celkový majetok pánov obce zhabať a predať Božiemu chrámu. A tí, ktorí konajú tieto rituály a obete musia byť predaní (do otroctva) aj s ich majetkom. Ďalej stanovili tresty za pôvodne duchovno vo forme mučenia, hladovania či mrzačenia.

Mali sme aj vlastné náboženstvo a dokonca aj kresťanstvo už u nás pred ich príchodom bolo v určitej miere - to západné, od Frankov. Len nie každý mu v latinskom jazyku plne rozumel (nechápanie Biblie sa dnes ani s viacerými verziami slovenského prekladu nezlepšilo, však). Takže Cyril a Metod nepriniesli kresťanstvo, ako sa mnohí domnievajú, ale len svoju východnú verziu kresťanstva (teda skôr cirkev) a umožnili nám jej len o trochu lepšie porozumieť.

Nie však na dlho. Bola to teda len krátka epizódka v dejinách Veľkej Moravy. V desiatom storočí upadlo toto ich učenie do zabudnutia a nešírilo sa ani medzi učencami. Až do obdobia Bernolákovcov a Štúrovcov si na učencov takmer nikto nespomenul. Svätopluk s ich žiakmi poriadne zamietol už po Metodovej smrti a aj sám neskôr uprednostňovať latinské obrady.

Celý ten Cyrilometodský mýtus o prinesení jazyka, náboženstva, vzdelania a hlavne KULTÚRY je len čistá ilúzia a začal až ako propagácia v období vzniku slovenského národného hnutia, keď o nich začali Štúrovci a spol vytvárať povesti. Museli sme predsa oslavovať nejako svoju identitu a hrdosť. Tak sme si Slováci vybrali dvoch mníchov zo Solúnu, čo sem priniesli svoju východnú verziu náboženstva a od roku 1989 sa nezabudneme na nich pri každej príležitosti hrdo odvolávať.

Avšak kresťanstvo nie je náš kultúrny základ a pôvod. Je to len etapa v našej histórii rovnako ako bol komunizmus. Náš pôvod je úplne niekde inde. Prínosy týchto dvoch učencov k zmene postavenia slovanských národov sú jasné a neodmysliteľne patria do zmienky v histórii. Treba však tieto nadnesené reči vyvážiť skutočnými cieľmi, skutkami a dopadmi.

Dnes ich teda Slováci oslavujú a volajú svätými. Vybrali si na to dnešok. Avšak ani piaty júl nie je zvolený len tak náhodne. Istú dobu sa príchod vierozvestcov oslavoval už v marci. Katolíci sa však neskôr rozhodli, že musí byť o deň skôr, ako protestantská pripomienka smrti Jána Husa.

A tak dnes oslavujeme "naše korene" a nemusíme pracovať.