Náboženstvo na školách? Samozrejme. Ale objektívne a nie propaganda.

Ako príhodne uviedol Daniel Dennett, dnešné náboženstvá sú mixom prírodného dizajnu a inteligentného dizajnu. Dizajnu na úrovni ľudskej inteligencie. Náboženstvá sa postupne formovali podľa aktuálneho stupňa (ne)poznania sveta a časom sa evolučne menili a prispôsobovali. 

Menili ich ľudia podľa toho, nakoľko boli nekonzistentné s novými poznatkami a už viac nestráviteľné. Moderné náboženstvá sú teda sofistikovanejšie a prepracovanejšie než tie pôvodné kmeňové. Ich geografické rozmiestnenie dokonale popisuje vývin civilizácií a ich vplyv na novozískané či dobývané územia. Každé náboženstvo je dokonale prispôsobené kultúre v ktorej sa šíri a dobe, v ktorej je praktizované. Zastaralé názory sa vypúšťajú a nové pridávajú. Síce často s veľkým časovým oneskorením, no predsa. 

Pochopenie celého vývoja náboženstiev, histórie, náväzností, spoločných i rozdielnych čŕt, obsahu učenia, podmienok členstva atď. je nevyhnutný na pochopenie celkovej histórie ľudstva, ktoré nepretržite podliehalo vplyvom týchto náboženstiev.

Deti sa musia dozvedieť o VŠETKÝCH náboženstvách, aby získali nadhľad a pochopili, že náboženský názor ich rodičov či okolia nie je ani zďaleka jediný na svete a náboženstvá si vo veľa základných tvrdeniach odporujú - aj keď ich zástancovia vždy trvajú na svojej dokonalej neomylnosti. A toto musí byť jasne vysvetlené. 

Kým deti nepochopia o čom náboženstvá sú, nebudú sa vedieť dostatočne brániť.

Preto je učenie o náboženstvách nevyhnutným základom vzdelania rovnako ako história, fyzika, geografia či literatúra. Pre pochopenie sveta a súčasného stavu civilizácie by mali deti chápať, aký vplyv mali náboženstvá na tento stav. Bez prifarbovania, bez propagandy, bez modlitieb.

Náboženstvo sa do našich škôl síce dostalo, ale v chybnej forme - opäť len ako propagácia JEDINÉHO názoru. Modlitby, uctievanie, klamstvá o fungovaní sveta a zastrašovanie. Dokonalá indoktrinácia detí v útlom veku. Ako keby nestačilo, že na Slovensku je dvakrát toľko kostolov, než základných škôl. Cirkev nedokáže pripútať dostatočne veľké množstvo detí a tak využíva ako dokonalý zdroj "formovateľných duší" povinný školský dochádzkový systém.

Takáto forma náboženstva do škôl nepatrí! Neponúka totiž objektívne fakty. Ponúka len vlastné učenie na získavanie ďalších podporovateľov, šíriteľov a hlavne finančných prispievateľov.

Ďalším problémom je aplikácia súčasného vyučovania náboženstva v praxi. Tá rovnako zlyháva. Deti v malých školách často chodia aj proti ich rozdielnemu svetonázoru na hodiny náboženstvá preto, lebo otvorenie predmetu "etická výchova" ako alternatívy je pre jediného či dvoch žiakov neefektívne. Rodičia preto pristupujú ku kompromisom. Čo však majú robiť, ak majú na výber buď propagandu mytológie alebo nefungujúcu alternatívu?