Je to tak pokrútená komplikovaná a protirečivá dogma, že možno ani niet na Zemi dvoch ľudí, ktorí by si ju vysvetlili rovnako. Nevznikla však priamo pri tvorbe Biblických textov, ale pri výrazne neskoršom vysvetľovaní jej jednotlivých vzájomne si protirečiacich textov.
Možno ju pochopíte po tomto vysvetlení z katechizmu: "Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: Trojicu jednej podstaty. Božské osoby si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, lebo... Otec je to isté, čo Syn, Syn to isté, čo Otec, Otec a Syn sú to isté, čo Duch Svätý, t. j. prirodzenosťou jeden Boh. Každá z troch osôb je tou skutočnosťou, čiže božskou podstatou, bytosťou alebo prirodzenosťou."
Už je to dúfam jasné. Nie? Často nájdete medzi katolíkmi blogy, vlogy a komentáre, kde sa snažia vysvetliť túto dogmu na príklade vajíčka (žltlo, bielok, škrupina), vody (ľad, tekutá voda, para), nepredstaviteľnej hyperkocky či iných podobizniach, no nikdy to k ničomu nepomohlo. Podľa cirkevných otcov je však jasné, že trojica je realita, ktorá je ľudským mozgom nepochopiteľná a bodka.
Trojica sa najčastejšie vyobrazuje schémou nazvanou Scutum Fidei (štít viery), z ktorej vyplýva, že Otec = Boh, Syn = Boh, Duch svätý = Boh, Otec nie je Syn, Otec nie je Duch svätý a Syn nie je Duch svätý. Už len toto konvenčné vysvetlenie mi nesedí s katechizmom, lebo tu sa udáva, že otec nie je syn a katechizmus vraví, že "Otec a Syn sú to isté". Proste čo človek, to názor. V oboch vysvetleniach sú totiž trhliny a záleží na tom, ktorej trhliny je si obhájca vedomý.
Ak sa na trojicu v podaní Štítu Viery pozriete napríklad konvenčnou logikou, tak to znamená, že napríklad Otec sa nerovná Syn a pri substitúcii Otec = Boh nám vznikne nie len záver, že Syn nerovná sa Boh, ale dokonca po substitúcii Syn = Boh aj záver, že Boh nerovná sa Boh. Konvenčná logika tiež vraví, že objekt, ktorý porušuje zákon identity nemôže existovať - nemôže existovať entita, ktorá nie je sama sebou. Skvelý kresťanský "dôkaz", že Boh nie je Boh a vlastne, že neexistuje :D
V klasickej forme dogmy sa dá teda Boh definovať ako jedná bytosť a tri osoby. Vlastne ide o tieto tri body dogmy: 1. Boh je jediný 2. Boh je troma spoluexistujúcimi bytosťami 3. Každá osoba je plne Bohom.
Žiadne iné učenie kresťanskej cirkvi neviedlo k takým výrazným nedorozumeniam a dezinterpretáciám vo vnútri cirkvi, ako učenie o trojici. Celé štvrte storočie cirkev zápasila práve s touto tématikou ako s najzávažnejším problémom a práve toto učenie je aj dôvodom, prečo islam nepovažoval kresťanstvo za monoteistické náboženstvo, ale skôr za triteizmus. Kresťania si dali ale množstvo námahy s tým, aby definovali svojho Boha ako monoteistického trojboha. Na prvých konciloch bolo práve toto ústrednou témou.
Rímski katolíci učia, že duch svätý vychádza s Otca i Syna a ortodoxná cirkev zase, že vychádza z Otca prostredníctvom Syna. Táto (s prepáčením) prkotina bola jedným z najdôležitejších bodov rozchodu východnej cirkvi a katolíkov v roku 1054 (tzv. veľká schizma). Čo Vám poviem - jak malé deti.
Je však trojjedinosť tak jedinečná dogma zoslaná ako vyššie poznanie samotným dokonalým Bohom? Potom by sa dalo chápať, že ak to zoslal Boh, tak to je nad mozgovú kapacitu nejakého homo-sapiens.
Ale nie. Božské trojice boli už známe aj v predkresťanskej dobe. Napríklad v rímskej mytológii to boli Jupiter, Minerva a Juno, v gréckej Zeus, Poseidon a Hades, v Babylónii Anu, Ea a Bel, či v Egyptskej Osiris, Ísis a Hor. Dokonca aj slovania mali svojho trojediného boha Triboga (Rod, Lada, Svarog). Proste trojica hlavných božstiev bol riadne vžitý pojem a preto aj slepý vidí, odkiaľ to všetko vzišlo.
Ešte lepším príkladom trojjediného božstva je Trimúrti, teda trojica hinduistických bohov Brahma (tvorca), Višnu (udržovateľ) a Šiva (ničiteľ). Tieto tri podoby (aspekty či avatári) sa spájajú v jednej entite, ktorá je predstaviteľom najvyššieho božstva nazvaného Íšvara. Často ja vyobrazuje ako jediný boh s troma hlavami.
V súvislosti s tým mi napadla diskusia v relácii Pod Lampou na tému "Existuje Boh?", v ktorej prof. Krempaský obhajoval svoje kresťanské presvedčenie tým, že JEDINE kresťanstvo ukazuje na skryté záhady sveta - tri základné subatomárne častice (elektrón, protón, neutrón), tri kvarky, tri bozóny, tri aminokyseliny v biolátkach... a proste všade videl trojkych (také to ťažké numerologikcé pobláznenie) až sa dostal na trojicu telo-duša-duch (ďalšia kresťanská dogma, ktorú však prijíma iba čast kresťanov) a výsledne aj k svätej trojici. Samozrejme všetko to delenie je účelové, lebo kvarkov poznáme 12, atóm sa dá deliť na prvky jadra a obalu atď. Nie len že si účelovo vyberá vhodné rozdelenia pri vybraných naturálnych javoch, dokonca aj jeho skreslené a mizerné poznanie náboženstiev je dôvod, prečo by sa k takýmto veciam nemal radšej ani vyjadrovať.
Trefne napísal Ivan Krško v knihe "Chcel by byť Boh kresťanom" na konto Krempaského skresľovania toto: "Pán profesor buď nepozná ani to, čo by mal vedieť maturant, alebo vedome zavádza... " Nie len že nie je pravda, že jediné kresťanstvo údajne vedie k spojitostiam s trojkovým kódom a teda k trojjedinosti, ale práve naopak - v histórii bolo len málo náboženstiev, ktoré trojjedinosť nemali.
Toto Krempaského fixovanie sa na číslo tri je ukážkový príklad numerologického konfirmačného skreslenia. Ak by sa objavil nový typ subatomárnej častice, tak by ho ihneď pridružil dokonalému súladu so štvoricou evanjelií. Vedci postupne objavujú ďalšie subatomárne častice, a tak môže Krempaský prechádzať cez 5 kníh Mojžišových, 6 dní stvorenia sveta, 7 smrteľných hriechov až po 12 apoštolov atď. Proste vždy by mu to dokonale sedelo a stále by to ukazovalo na neomylné kresťanské učenie. Lebo pán Krempaský jednoducho potrebuje potvrdiť učenie, do ktorého ho ako dieťa indoktrinovali a krvopotne túto "pravdu" "odhaľuje".
To, že takto hlúpo argumentujú laickí kresťania sa dá pochopiť, no keď s takým niečim vyrukuje univerzitný profesor a uznávaný slovenský fyzik, tak mám dosť.
História toho, ako sa postupne prepracovala doktrína o svätej trojici z gréckej mytológie až do kresťanskej tradície je zdĺhavá a pokrútená. Zásadné boli postupne viaceré koncily, na ktorých sa táto dogma prehlbovala a "spresňovala". Relevantné boli hlavne Nicejský, prvý Konštantinopolský, Efezský či Tridentský. Čiže pojem trojice sa nepoužíval až do Nicejského koncilu v roku 325, čo je niekoľko desaťročí po spísaní POSLEDNÝCH kníh Nového zákona. Vtedy sa dodala božskosť synovi a v roku 381 na prvom Konštantínopolskom sa rozšírila božskosť aj na ducha svätého.
Je otázne, či by vývoj k trinitárstvu uspel aj bez mocenských zásahov vo štvrtom storočí. Pre heretické myšlienky vtedy posielali klerikov do vyhnanstva či zabíjali. Rímsky biskup Damasus I vydal v oku 382 nariadenia na odhaľovanie kacírov, ktorí popierali Ježiša ako Boha - ešte aj na konci štvrtého storočia. Hlavne počas vlády Konštantína sa o tejto téme značne diskutovalo i pre jej rôzne interpretácie zabíjalo. V tej dobe existovali obrovské rozdiely v jej chápaní hlavne medzi Arianistami, ortodoxnými kresťanmi a gnostikmi.
Prechod od dôsledného monoteizmu k trinitárstvu bol krutý a dlhý a ani dnes ešte nie každá denominácia túto dogmu uznáva. Väčšina kresťanov sa nad tým nezamýšľa a netuší ani o čo tu ide a mnoho tých, čo sa zamysleli trojjedinosť odmietajú.
Mnohé kresťanské denominácie uznávajú túto mainstreamovú dogmu svätej trojice, no zďaleka nie všetky. Medzi najväčšie skupiny "antitrinitárov" patria mormóni, svedkovia Jehovovi, niektorí pentakostáli a desiatky menších kresťanských skupín. Aj zopár už zaniknutých kresťanských skupín ako ariáni, monarchianisti či adopcionisti boli proti dogme o svätej trojici. Samozrejme s touto dokrínou výrazne nesúhlasia ani ďalšie Abrahámovské náboženstvá.
Biblia ani presne nepopisuje túto dogmu. Dali by sa nájsť nejaké verše, ktoré ju nepriamo podporujú, avšak aj verše, ktoré jej totálne protirečia.
Asi jediným veršom, ktorý by sa dal chápať ako aké také priame potvrdenie je Prvý list Jánov kapitola 5 verše 6-8: "On je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus; nielen skrze vodu, ale skrze vodu a krv. A Duch to dosvedčuje, lebo Duch je pravda. Traja sú, ktorí svedčia: Duch, voda a krv; a tí traja sú jedno."
Avšak tento verš (známy ako Johannine Comma) bol podľa všetkého zámerne doplnený do Biblie až niekedy v 4. storočí, kedy vznikala táto doktrína. Z pôvodných gréckych manuskriptov ho obsahujú iba dva, a to tie najnovšie verzie. Avšak to nie je ohľadom Biblie nič nečakané - o množstve ďalších pridávaných pasáží do Biblie som už niekoľkokrát písal.
Samozrejme sitom biskupa Ireneja, ktorý vyberal 4 dnešné evanjeliá spomedzi desiatok ďalších, prešli len tie, ktoré si navzájom kolidovali čo najmenej (väčšinou ostali aj tak tie, ktoré boli od seba opisované). Takže tie, kde bol Ježiš buď Bohom až po krste či bol iba Bohom, ktorý nemohol pri ukrižovaní trpieť atď, tie sa do kánonu nedostali.
Ak sa však zamyslíte nad niektorými biblickými veršami (ktoré nestihli teológovia v minulosti odstrániť), určite sa musíte pozastaviť nad pár seriózne schizofrenickými myšlienkami ako:
- Ježiš sa modlí sám... k sebe? (Mark 1:35 ...Odobral sa na osamelé miesto a tam sa modlil...)
- Ježiš bol vzatý na nebesia, aby sedel ... po svojej pravici? (Mark 16:19 ... a vstúpil na nebesia, kde sedí po pravici Otcovej...)
- Ježiš vraví o návrate ... k sebe? (Ján 20:17 ...Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu...)
- Ježiš sa na kríži pýta sám seba, prečo sa opustil a nechal seba ukrižovať? (Matúš 27:46 ...Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?...)
Opustiť sa môžu len dve samostatné osoby. Ale to nie sú samozrejme jediné podivné verše. Napríklad Ježišova odpoveď farizejom (Ján 8: 17-18) bola "...aj vo vašom zákone je napísané, že svedectvo dvoch ľudí je pravdivé. Svedčím o sebe ja a svedčí o mne aj Otec, ktorý ma poslal." Toto by Ježiš len ťažko povedal, ak by považoval seba za totožného s Bohom Otcom.
Myslím, že to by už aj stačilo a obraz o ďalšej dogme si viete urobiť aj sami.
