Pri rozhodovaní sa dopúšťame často chýb prvého druhu (falošný pozitívny výsledok - nájdenie neexistujúceho vzoru) i druhého druhu (falošný negatívny výsledok - nerozoznanie existujúceho vzoru). Výborne tieto chyby pomocou jednoduchého myšlienkového experimentu predviedol Michael Shermer (zakladateľ The Skeptic Society), ktorý Vás nechá predstaviť si, že ste hominid spred miliónov rokov a pri kráčaní po pláňach Afriky zrazu začujete šuchot v kroví. Je to nebezpečný predator alebo len vietor? Ak si myslíte, že je to predator a ono je to vietor, dopustili ste sa chyby prvého druhu. Nič hrozné sa nestane a vy pokračujete ďalej a ste opatrnejší. Ak však naopak veríte, že je to vietor a vykľuje sa z toho nebezpečný predator, ste potravou a práve ste sa vyradili z genetického fondu. Dopustili ste sa totiž chyby druhého druhu.
Pre zabezpečenie nášho prežitia je teda výrazne lepšie a účelnejšie spoliehať sa na to, že nájdeme vzory aj v šume signálu. Predpokladáme, že niečo tam je, aj keď nemusí. Vidíme Ježišov na hriankach, panenky Márie na ocikaných omietkach či symbol Allaha v kope mrakov. Vkladáme totiž do vzorov význam, zámer. Často je potom vzor interpretovaný ako zjavenie, prízrak, duch, démon, mimozemšťan, vládna konšpirácia či Boh. Sú to všetko neviditeľní agenti, ktorých sme si vytvorili a vďaka nim vznikli prvé náboženské viery - animizmus, polyteizmus a nakoniec i monoteizmus. Takto sme sa evolučne vyvinuli a vďaka tomu sme prežívali.
S týmito predkami, ktorí museli robiť rýchle rozhodnutia a zakladali svoje životy na ľahkých a nepremyslených rozhodnutiach, tvoríme jeden druh, čo znamená, že sú nám aj napriek takmer 200 000 rokom vývoja veľmi podobní a podľa najvšeobecnejšej definície slova 'druh' by sme s nimi dokázali splodiť potomkov. Mali rovnaké pocity, rovnaké vnímanie okolia, rovnako sa snažili prísť na to, čo tu robia a ako funguje svet. Správne objektívne metódy hodnotenia, vedecké dokazovanie či chápanie neintuitívneho im však chýbalo.
Nie je teda zarážajúce, že po toľkých generáciách sústavného spoliehania sa na jedinú dostupnú možnosť odpovede - nadprirodzeno - sme v posledných pár storočiach, či dokonca iba desaťročiach, nedokázali plne opustiť tento zabehnutý zlozvyk. Veľká časť ľudskej populácie stále chce veriť týmto uspokojujúcim poverám a dokážu s tým spokojne prežiť. Tento pretrvávajúci "vnútorný jaskynný človek" je toho príčinou.
Poznanie sveta však postúpilo a vďaka Newtonovi nepotrebujeme udržovateľa vesmíru, či vďaka Darwinovi nepotrebujeme tvorcu komplexného života. Naše poznanie postupuje rapídne vpred. Náš rozum však zaostáva a vzdoruje novému. Potreboval čas.
Teraz je však už ten správny čas sa toho "jaskynného človeka v nás" konečne zbaviť.
Na záver jeden výstižný citát od Christophera Hitchensa.
Jedno musí byť povedané jasne a priamo. Náboženstvo pochádza ešte z doby ľudskej prehistórie, kedy nikto nemal ani najmenšie poňatie o tom, čo sa to tu vlastne deje.
