Vietor
Jednou často objavujúcou sa otázkou je napríklad "Veríš, že existuje vietor?" Samozrejme, že odpoveď na túto otázku je áno, či už ste teista alebo ateista. Človek však tuší, že hra neskončila a že otázka ešte má aj ďalšiu časť. "A ako vieš, že existuje?" Najbežnejšia odpoveď asi bude "Lebo vidím vplyv vetra. Vidím, ako hýbe predmetmi." A toto je presne bod, v ktorom si teista myslí, že vyhral. Tvár sa sa mu rozžiari a víťazoslávne zvolá "Presne tak ako u Boha. Nevidíme ho priamo, no vidíme jeho existenciu vo svete naokolo."
Vietor (vo väčšine prípadov) nevidíme očami. Oči však nie sú jediným zmyslom. Priamo ho môžme pociťovať na pokožke. Môžeme počuť či vidieť jeho pôsobenie. Poznáme navyše jeho podstatu a vieme, prečo vzniká a ako sa správa. Vieme ho presne merať a kvantifikovať. A čo je najdôležitejšie, vieme predvídať jeho správanie ak máme dostatočne presné vstupné parametre. Toto si akosi veriaci dosť neuvedomujú.
O vetre toho vieme v podstate veľmi veľa. Vieme, že je to pohyb vzduchu, čo je médium tvorené molekulami určitých prvkov a vypĺňajúce atmosféru Zeme. Zmena teploty vzduchu, rotácia Zeme a ďalšie vplyvy vytvárajú v atmosfére zmenu tlaku. Tlakové pomery vzduchu v atmosfére zapríčiňujú jeho prúdenie. Toto prúdenie pôsobí na okolie, ktorého reakciu vieme sledovať. Od vejúcej záclony v okne až po hurikán. Jeho silu, smer, rýchlosť a ďalšie vlastnosti sú presne merateľné a príslušnými prístrojmi (anemomentrom) sa dajú tieto veličiny kvantifikovať kýmkoľvek a kdekoľvek. Vietor je jav objektívne a absolútne merateľný. Využívame jeho vplyv na rôzne úkony od zhasnutia sviečky fúknutím až po komplexné simulácie aerodynamických vlastností krídiel lietadiel či lopatiek turbín veterných elektrární. Simuláciou v počítačoch využívame čisto teoretické znalosti na zdokonaľovanie dizajnu zariadení využívajúcich vietor k vykonávaniu práce či premene energií. Matematické modely presne popisujú správanie výsledného zariadenia. Vieme výborne popísať priame i turbulentné prúdenie nie len vzduchu, ale v podstate ľubovoľných tekutín.
Navyše ak niečo nevidíme, neznamená, že to nevieme dokázať ináč. Bunky či atómy tiež nevidíme priamo, potrebujeme mikroskopy. Vzdialené galaxie tiež nevidíme priamo, potrebujeme ďalekohľady a teleskopy. Väčšinu elektromagnetického spektra nedokážeme nijako telom detegovať. Máme na to však množstvo dômyselných prístrojov. Všetky tieto deje sú vedecky dokázateľné. Ak na niečo ešte dnes nemáme technológie, tak postupom času pravdepodobne istý spôsob nájdeme. Ako napríklad pri hľadaní gravitačných vĺn, čiernych dier, neutrín, kvarkov a ďalších teoretických ideí, ktoré vyžadovali čas a nové technológie.
Čiže argument s vetrom je naozaj pomerne infantilný a debata sa dá ľahko a pomerne rýchlo ukončiť. Boh je totiž nemerateľný a nezistiteľný na žiadnej úrovni vedeckého skúmania. To je hlavný rozdiel medzi dokazovaním existencie Boha a vetra. Vietor nevyžaduje vieru. Vietor má na svojej strane dôkazy a je priamo merateľný.
Ešte jedna poznámka k zistiteľnosti Boha. Ako uviedol Daniel Dennett, nepoznateľnosť Boha a jeho exkluzivita v rámci vedeckého dokazovania je typická črta novodobých náboženstiev. Viera (bez dôkazov) nebola v učení prvých domorodých náboženstiev prítomná. Títo ľudia nepotrebovali vôbec koncept viery a jej oddelenia od dokázateľnosti. Boh však nástupom vedy potreboval lepšiu ochranu a tou bol práve pojem viera.
Láska
Skúsme teda niečo iné. Trochu zložitejšie. Niektorí veriaci totiž vymenia vietor za niečo ťažšie definovateľné. Napríklad lásku. Vybehnú na Vás s frázou "Dokáž, že miluješ svoju manželku." alebo "Ako chceš dokázať lásku?"
Láska je abstraktný pojem a nie hmotná vec. Preto je dokazovanie komplikovanejšie. Láska sa nedá dokázať spôsobom, akým dokážete človeka stojacieho za dverami. Láska je napríklad vysvetliteľná prostredníctvom chemických reakcií v mozgu či ako výsledok evolučného procesu. Má rôzne formy. Od partnerskej, cez rodičovskú, platonickú až po lásku k neživým predmetom, vlasti či predstave (k Bohu). V každom prípade je to však zmes elektrochemických reakcií v našom tele, hlavne v mozgu a vyvoláva extrémne rôznorodé pocity. Pri pocitoch lásky sa aktivujú rôzne hormóny (hlavne oxytocín, ale aj testosterón, estrogén, sérotonín, endorfín, dopamín, noradrenalín a iné), neurotrofíny (ako napríklad NGF) či v určitom rozsahu aj feromóny. Tento rozlične namiešaný kokteil aktivuje v mozgu oblasti a funkcie, ktoré zapríčiňujú pre lásku typické reakcie ako strach o iného, starosť, dôvera, oddanosť a obetavosť, či typické pocity ako šťastie, radosť, žiarlivosť či žiadostivosť.
Presne kvantifikovať lásku je nemožné. Jej pôsobenie je silne závislé na našich osobných vlastnostiach, skúsenostiach, prežitkoch i kultúre a spoločnosti v ktorej sme vyrastali a žijeme. Neznamená to, že je vedecky nezistiteľná.
Láska je primárnou ľudskou potrebou a pochybovať o jej existencii je smiešne. Kvôli komplexnosti definície čo všetko je láska je však obtiažne vytvoriť test, ktorý by lásku potvrdil. Platonická láska sa prejavuje ináč ako zamilovanosť či láska k idolom. Napríklad v prvej fáze partnerskej lásky (žiadostivosti) by ste namerali hlavne zvýšené hladiny pohlavných hormónov, vo fáze zamilovanosti sa dlho udržujú zvýšené hodnoty dopamínu, serotonínu či noradrenalínu a v prípade lásky "zabehnutých" partnerov sa prejavuje exytocín a antidiuretický hormón. Vo všetkých prípadoch je však možné okrem namerania zvýšenej hladiny príslušných hormónov, pozorovať aj typickú elektrickú aktivitu v mozgu (napríklad pomocou MRI), sledovať reakcie tela či vzory správania sa človeka. Veľmi dobre vieme, čo ľudia robia, keď sú zamilovaní, keď sú ochotní urobiť pre toho druhého čokoľvek, dokonca aj iracionálne skutky.
Láska je teda vedecky pozorovateľná. Čím viac vieme o ľudskom mozgu, hormonálnom systéme či psychike, tým lepšie vieme lásku pozorovať. Presne kvantifikovateľná nie je - nie kvôli tomu, že nie je zistiteľná, ale kvôli príliš rozsiahlemu záberu tohto pojmu. Definícia lásky totiž nie je presne ohraničený termín a každý ju chápe trochu ináč. Je to nálepka, ktorú dávame komplexnému súboru rôznorodých ľudských emócií. Po pravde nie len ľudských. Láska nie je ohraničená len na ľudí (ich mozog či ako by veriaci tvrdili, dušu), ale jej prejavy sú badateľné u mnohých živočíšnych foriem.
Dokonca aj z evolučného hľadiska vieme vysvetliť, prečo láska vznikla a prečo je potrebná. Bez lásky by ľudstvo dávno vymrelo. Napríklad bez lásky rodičov k dieťaťu, by sme asi ťažko dobrovoľne venovali svoje životy prebaľovaniu plienok, kŕmeniu, starostivosti, vychovávaniu, učeniu a venovaniu vlastného voľného času niečomu, ku čomu nemáme vzťah. Láska nám pomáha vytvárať na počiatku nesamostatným potomkom neschopným postarať sa o seba dlhé roky, cestu životom tak, aby aj oni dokázali predávať ďalej svoje gény. Mnoho živočíchov nemusí tento čas a energiu venovať, lebo ich potomkovia sú od narodenia samostatní. Ľudia by však bez lásky asi rýchlo vymreli.
Čo je hlavné, láska nie je nič supernaturálne (nadprirodzené). Veriť v lásku neznamená veriť napríklad v Amora s lukom, ktorý strieľa šípy do zamilovaných. Láska nie je nič nevysvetliteľné, v čo musíte veriť. Samozrejme neviete ju dokázať na 100%, no na svete sa nedá dokázať nič na 100%. Stále môže byť náš svet len simulácia Matrixu či zlý sen. Ale tu už zachádzam príliš do gnozeológie (epistemológie).
Po krátkej konverzácii potom veriaci často povie niečo v zmysle "No ale presne tak pociťujem aj ja Boha." No veď áno. Láska k Bohu je nevyvrátiteľná a existuje rovnako ako ostatné lásky čo som popísal. Tak isto pôsobí na človeka, prejavuje sa rovnakými fyziologickými procesmi a často aj iracionálnym správaním. Nikto nevyvracia existenciu lásky k Bohu či božstvám. V tomto argumente predsa ide od začiatku o existenciu BOHA a nie lásky k nemu. Samozrejme sú aj takí, ktorí Boha definujú ako samotnú lásku. Boh je láska. Ale veď na to máme už pojem, tak prečo láske dávať ešte aj meno Boh? Navyše láska netvorí vesmír, k láske sa nemodlíme, aby vyslyšala naše priania, láska nás nesleduje a nestráži, láska nás nebude súdiť pri poslednom súde, láska jednoducho nie je Boh definovaný svätými knihami.
Láska sa dá teda demonštrovať množstvom spôsobov a výrazne zreteľnejšie, ako kedy vedel niekto demonštrovať existenciu Boha. Boh je a vždy bol iba entitou (bohom) medzier. Veriaci vidia určitú vec, na ktorú nemajú odpoveď a vytvoria si záver, že v tom musí mať prsty BOH. Nevedia, či "Boh má nejaké prsty", nevedia ako vyzerá či akej je podstaty, nevedia demonštrovať odkiaľ sa nabral, nevedia akým spôsobom ovplyvňuje náš vesmír, nevedia prečo by niečo také robil, nevedia svoju hypotézu (špekuláciu) nijako testovať ani overiť, nevedia na základe ich záveru o ňom predpovedať žiadne budúce javy. Nefunguje to. Nie je to veda. Ale sú extrémne spokojní so svojim Bohom medzier.
Aj keď lásku a aj rovnako Boha nie je možné vidieť, neznamená to, že máme rovnaký dôvod veriť v existenciu oboch tvrdení. Nezabúdajte, že aj neexistujúce veci nie je možné vidieť. Každému tvrdeniu preto prikladáme určitú hodnotu dôveryhodnosti. Vietor je prístrojmi exaktne a nezávisle merateľný a overiteľný jav, láska je ťažko definovateľná a popísateľná, no reálne zistiteľná skupina emócií a Boh je vysoko nepravdepodobná hypotéza. Každé z týchto tvrdení je čisto teoreticky vyvrátiteľná (ako som spomínal, môže to všetko byť iba ilúzia, sen či simulácia) a každá má šancu byť reálna. Nie sú však ani zďaleka na jednej úrovni dôveryhodnosti. Preto ich aj tak rozlišujme a berme vždy na zreteľ priame i nepriame dôkazy pre či proti ich existencii.
