Abrahám - desivý morálny vzor troch hlavných náboženstiev.

29.07.2019

Príbeh o Abrahámovi a jeho ochote obetovať vlastného syna Izáka (aj keď v moslimskom svätom písme je to však iný Abrahámov syn - Izmael) je jedným z morálne najúbohejších príbehov, ktoré si človek môže vymyslieť a aj tak patrí paradoxne Abrahám k tým najospevovanejším a najcnostnejším Božím mužom.

A to dokonca všetkými troma veľkými monoteistickými náboženstvami.

Príbeh je vlastne o poslušnej oddanosti istej ideológii. O vykonávaní príkazov bez premýšľania - ak prichádzajú od tej autority, ktorej sú ochotní bezhlavo načúvať. O riadení morálky na základe tradícií a dogiem. Ako sa toto líši od fanatického nacionalizmu? Kde majú títo ľudia limity?

Cnostným výrokom im je "Nepremýšľaj v mysli, iba uposlúchni v duši." ako napísala americká mainstreamová kazateľka Joyce Meyer.

Christopher Hitchens k tomuto biblickému príbehu povedal asi toľko:

"Moje tri úžasné deti sú mojou jedinou šancou na môj druhý život. Dokonca aj nesmrteľný. A niečo Vám poviem. Ak by som bol požiadaný o obetovanie mojich detí na znak mojej oddanosti Bohu alebo aby som obdivoval muža, ktorý povedal: 'Áno, vypitvem svoje dieťa, aby som ukázal moju lásku Bohu', tak ja by som povedal toto: 'NIE! POJEB SA!'

A vy by ste mali tiež. A náboženstvá, ktoré Vám tvrdia, aby ste obdivovali ochotu zabiť dieťa na znak lásky k Bohu, nemajú právo - ŽIADNE PRÁVO - kázať o etike a morálke."

Takto by mala vyzerať správna odpoveď na takúto zvrátenú požiadavku. Monoteisti však urobili presný opak - utvorili okolo tohto príbehu tisícročia prosperujúce náboženské hnutia. A dodnes si tento príbeh predčítavajú a ospevujú svojho stvoriteľa. To dokáže len niekto, kto nechal od mala riadiť svoj rozum a morálne zásady pravidlami doby železnej.

V dnešnej dobe už podobné príbehy v sekulárnej spoločnosti vzbudzujú hrôzu. Napríklad Američanka Andrea Yates utopila v roku 2001 svojich 5 detí, lebo počula hlasy, ktoré ju na to nabádali. Nikoho ani nenapadlo to prisúdiť iným okolnostiam, než schizofrénii. Yates bola doživotne uväznená, aby nemala voľný kontakt s inými ľuďmi. A nie je jediná - takých príbehov sú desiatky. Títo ľudia boli vždy odňatí zo spoločnosti a nikto ich nebral ako vzory čohokoľvek.

Avšak veľmi podobný príbeh z obdobia circa 2000 p.n.l. pomohol vzniku monoteistických náboženstiev. Vtedy očividne isté stavy schizofrénie (alebo klamstva) nevedeli diagnostikovať.

Ako to, že to veriaci nechápu?

Tí, čo naďalej chcú ospevovať tento biblický príbeh si našli výhovorku v znení: "Ale veď Boh Abraháma len skúšal a tesne pred zabitím ho zastavil. No nie je ten Boh skvelý? Velebme ho." Normálne dieťa by sa z takéhoto zážitku asi len ťažko spamätalo, no nechajme toto stranou.

Tak po prvé, to nijako nezľahčuje obscénne Abrahámové odhodlanie urobiť zo svojho syna zápalnú obeť (veď on netušil, že ho niekto zastaví) a preto ospevovanie jeho mena a vyzdvihovanie ho ako biblického patriarchu, praotca národov, Božieho muža a ani ďalšie heilovania nijako nenapravia jeho reputáciu.

Po druhé, ani ten Boh sa touto výhovorkou veľmi neoprášil. Podobný príbeh sa totiž objavuje v Biblii aj trochu neskôr. Konkrétne v 11. kapitole knihy Sudcov.

V prípade Jeffa a jeho ochoty zabiť vlastné dieťa na dôkaz oddanosti, už akosi Boh chuť na zabránenie krvipreliatia nenašiel.

Vojvodca Jeff pred bojom s Ammónčanmi uprosíkal Boha: "Ak mi naozaj vydáš Ammónčanov do rúk a ja sa od nich bez ujmy vrátim, potom ktokoľvek mi z dvier môjho domu vyjde v ústrety, bude patriť Hospodinovi ako spaľovaná obeta." A tak sa stalo (úplne "nečakane"), že prvá vyšla z dverí tancujúc jeho obľúbená dcéra. Samozrejme ako správna dcéra z bláznivého príbehu, prijala svoju obetu s rozvahou a dala dokonca Bohu a otcovi za pravdu - musí padnúť, keď otecko vyhral v boji. Ako odmenu dostala dvojmesačný výlet do hôr s kamoškami, aby mohla (citujem) "oplakávať svoje panenstvo." A keď sa vrátila domov, otec ju proste upálil. A kamarát na telefóne ho NEZASTAVIL! Nechal si obeť upečenú pre neho, pekne rozvoniavať po okolí.

Kde sa v tomto príbehu dá nájsť ten ospevovaný Boží čin zabránenia katastrofe v poslednej sekunde ako z amerického akčného filmu? Nikde. Proste vyhovárať sa dobrotu Boha sa môžete len vtedy, ak nečítate celú Bibliu.

Je naozaj jedno, či väčšina veriacich bude pokladať tento príbeh iba za alegóriu, ktorú si treba vykladať úplne ináč (aký morálny záver by sa z takto nechutného príkladu dal vyvodiť naozaj neviem. A divné je, že nedokázali nájsť lepší príklad), avšak aj dnes, hlavne v južnej časti USA či moslimských krajinách je obrovská masa ľudí, ktorí nie len že tento príbeh, ale aj celú Bibliu či Korán, berie ako doslovný literárny fakt. A ich morálne kompasy sú kalibrované podľa týchto kníh.

A ak mal mať tento príbeh svojou zvrátenou formou navodiť tému riadenia života prioritne podľa božích pravidiel, tak by ma zaujímalo, ako vedia veriaci, kedy ich "Božie vnuknutia" naozaj stoja za nasledovanie? Ako vedia, že ich Boh viedol pri výbere školy a životných rozhodnutiach, avšak nie pri zabití iného človeka, lebo nebol dosť dobrý v očiach Boha? Ako vedia, že ochota Abraháma či Jeffa sú morálne pozitívne príbehy a zabitie ateistu či moslima ich vlastnými rukami by bolo nesprávne? Riadia sa pri tom Bibliou, vnútornými hlasmi alebo svetskou sekulárnou morálkou?