Podcast 21

Ahojte milí ateisti, humanisti, skeptici, brajti, všetci bez náboženskej viery, ale i tí s vierou, čo sa chcú niečo zaujímavé dozvedieť. Po dlhšej odmlke som sa opäť vrátil k tvorbe podcastov a pokúsim sa rozšíriť svoj kanál o niekoľko nových častí. Opäť nečakajte nič super pravidelné. Stále keď si nájdem čas, pretrasiem, doplním a ozvučím niektorý z mojich blogov a vy si túto tému budete môcť užiť aj bez náročného čítania. Prajem vám preto príjemnú zábavu pri počúvaní a ak máte akékoľvek poznámky či názory ohľadne podcastov, napíšte mi správu cez facebookovu stránku alebo na eimailovú adresu sekularnenebo@gmail.com

Dnes porozprávam o tom, čo nové ponúka takzvaný nový ateizmus.

Odkedy existujú náboženstvá, existujú aj ľudia, ktorí pochybujú o existencii božstiev prípadne kritizujú náboženské učenie a dogmy.

Na východe sa už niekoľko storočí pred našim letopočtom vyvíjala filozofia smerom bez božských bytostí. Džinizmus, pôvodný budhizmus, niektoré hinduistické sekty v starej Indii, filozofický taoizmus i konfuciánstvo v starej Číne nepotrebovali na vysvetlenie sveta inteligentných stvoriteľov dohliadajúcich na naše životy.

Už aj v Európe v období antiky sa našli medzi mysliteľmi náboženskí skeptici, pochybovači a kritici. Medzi inými aj Demokritos, Euhémeros, Euripides, Diagóras, Stratón či Atheos (Theodóros).

Epikouros už tri storočia pred naším letopočtom veril, že náboženstvo vzniklo zo strachu a neznalosti a pochopenie naturálneho sveta vyslobodí ľudí z okov.

Deisti či panteisti tiež nepotrebovali k vysvetleniu sveta bohov, ktorí by tento svet stvorili PRE NÁS a následne nás kontrolovali a sankcionovali. Verili v istú neurčitú vyššiu moc alebo energiu sveta, ktorá však s osobným božstvom starajúcich sa o naše životy nemá nič spoločné.

V ranom stredoveku boli bezverstvo a náboženská kritika perzekuované a trestané. Ale i tak sa objavilo mnoho mysliteľov v kresťanskom i moslimskom svete, ktorí sa odvážili tieto náboženstvá kritizovať. Arabský básnik Abú al-Alá' al-Ma'arrí napísal, že ľudia sa delia na "tých s mozgom, ale bez náboženstva a tých s náboženstvom, ale bez mozgu."

V Európe bolo inkvizičné prenasledovanie a kruté trestanie za herézu tak rozšírené, že sa málokto opovážil čo i len zašepkať niečo v zmysle kritiky. Mnohé spisy, hoci len trochu vybočujúce z dogmatického kresťanského pohľadu na svet, boli zavedené do zoznamu zakázanej literatúry a hromadne pálené. Diela týchto mysliteľov sa teda nezachovali priamo. Tieto výroky poznáme často iba z následných kritických diel, v ktorých sa citovali.

Až v období renesancie a začiatku vedeckého poznávania sveta sa začali postupne objavovať hlasy ROZUMU (Giordano Bruno mal smolu a bol upálený) a hlasy KRITIKY (Ján Hus mal tiež smolu a bol upálený).

Na konci renesancie spolu s náboženskou reformáciou v Európe a nástupom osvietenstva - ktorých hlavným rysom boli myšlienky humanizmu a vedeckého pokroku - sa začali mnohí intelektuáli a myslitelia viac zamýšľať nad dogmatizmom náboženstiev a začali postupne z rôznych smerov posilňovať smerovanie spoločnosti k ateizmu.

Medzi hlavných mysliteľov, ktorí sa postupne stavali voči zabehnutým kresťanským doktrínam patrili v 17. a 18. storočí hlavne Baruch Spinoza, Baron d'Holbach, David Hume, Denis Diderot či Voltaire.

Na osvietenstvo nakoniec nadviazali v 19. a 20. storočí mnohí ďalší intelektuáli, ktorí priniesli mnoho nových myšlienok a pohľadov na podstatu poznávania sveta a skeptický pohľad na náboženské učenie. A často boli minimálne TAK ISTO KRITICKÍ, ako dnešní "noví ateisti", ktorým sa všeobecne vyčíta príliš ostrý spôsob kritiky. Medzi najvýznamnejších kritických mysliteľov patrili určite L. Feuerbach, F. Nietzsche, A. Schopenhauer, J. Stuart Mill, N. Chomsky, R. Ingersoll, K. Marx, J. P. Sartre, A. Camus či S. Freud a mnohí ďalší.

Bezviera, neznabožstvo, ateizmus - alebo ako to len chcete nazvať - sa teda objavoval v spoločnosti už dávno. Často bol takýto slabý výkrik zdravého rozumu ihneď udusený. Ak sa aj objavovali kritické knihy (Voltaire, d'Holnbach, Spinoza, Twain,…), boli často vydávané až posmrtne, prípadne pod pseudonymom a známe iba medzi akademikmi. Na bežný život mali len slabý dopad.

Toto obdobie obmedzovania a perzekúcie trvalo dlho. Ešte aj v roku 1842 bol za ateizmus, a teda rúhačstvo, odsúdený vo Veľkej Británii George Jacob Holyoake, ktorý definoval pojem "sekularizmus". Dodnes je ateizmus trestaný (dokonca i smrťou) v trinástich moslimských krajinách.

Určite sa teraz chcete opýtať: "Ak sú teda neviera a náboženská kritika už tak dlho medzi nami, čo je potom nové na NOVOM ATEIZME" Nuž, dobre sa pýtate.

V rámci filozofických tém ako problém nespravodlivého zla či nutnosti stvoriteľa, kontradikcie medzi tvrdeniami rôznych náboženstiev prípadne nekonzistencia svätých písiem, neponúkajú noví ateisti veľa nového. Čo sa týka tejto argumentácie, ta je v novom ateizme len zrozumiteľnejšie a názornejšie definovaná. Namiesto nudných a rozťahaných príliš sofistikovaných filozofických textov pre intelektuálne vrstvy sa noví ateisti zameriavajú na krátku, zjavnú a trefnú definíciu problematiky teistickej argumentácie s novými príkladmi a sviežimi pohľadmi na vec. Často ponúkajú aj priame "návody", ako odpovedať na istú reakciu v diskusii s teistami, čo je následne vidieť aj v názorových výmenách na sociálnych sieťach.

Nový ateizmus nie je teda ani tak o nových metódach vyvracania teistických tvrdení, ale skôr o novom prístupe k sebaoznačovaniu sa za ateistu. Nový je hlavne jeho SOCIÁLNO-POLITICKÝ ROZMER a jeho RAZANCIA. Je o identite a odvahe vystúpiť v spoločnosti nasiaknutej náboženskými tradíciami a poverami a nebáť a zaradiť k čoraz hlasnejšej a výrazne rastúcej menšine ľudí bez náboženskej viery, ktorá bola doteraz v tejto spoločnosti stigmatizovaná a nemala dosť odvahy a možností sa navzájom podporiť, povzbudiť a otvorene diskutovať či ovplyvniť spoločenské či politické otázky.

Podľa mňa, asi najvýstižnejší popis nových ateistov je, že sú to ateisti, ktorí konečne chcú a aj môžu nahlas povedať: "SOM ATEISTA". Noví ateisti si uvedomujú, že počet ľudí nazývajúcich sa NONES, teda bez viery a pridružovania sa k akejkoľvek náboženskej skupine, rapídne vzrastá a nie sú už len nejakí tichí a bezvýznamní outsideri. Noví ateisti sa snažia verejne poukazovať na PREDSUDKY, výmysly a nepravdy, ktoré sa šíria o ateistoch. Ako napríklad to, že ateisti údajne nedokážu žiť morálne hodnotný život, či zmyslom naplnené životy, ak neveria v Boha.

Tieto predsudky dlhodobo vedú k tomu, že ateisti sú ešte aj v dnešnej dobe pokladaní za nevhodných kandidátov na vyššie riadiace pozície. Ako tento stav popísal Michael Shermer, šéfredaktor časopisu Skeptic:

"V USA má väčšiu šancu stať sa prezidentkou čierna moslimská homosexulána žena, než biely ateista." V popularite sa ateisti nachádzajú na konci zoznamu spolu so sexuálnymi deviantami a násilníkmi. A to nie na základe štatistických údajov, ktoré hovoria skôr úplný opak, ale na základe predsudkov veriacich.

Nový je aj spôsob a štýl šírenia myšlienok, obrovský vplyv a veľký dopad najmä v spoločnosti, kde bola doposiaľ prístupná len náboženská propaganda a protinázory boli silným tabu. Noví ateisti komunikujú svoje názory efektívnejšie, priebojnejšie a rýchlejšie. Tomuto raketovému nástupu pomohli prevažne veľmi úspešné a medzinárodne publikované knižné titulky, ktoré sa stali bestsellermi a taktiež záujem v médiách a hlavne na sociálnych sieťach. Youtube i facebookové skupiny boli plné týchto tém a mnohí ľudia začali vďaka tomu prílivu podnetov o tejto téme prvýkrát v živote naozaj premýšľať. Zvedaví a zainteresovaní ateisti sú odvtedy oveľa lepšie informovaní v mnohých pridružených témach a spoznávajú ľahšie pre nich doposiaľ skryté medzery v náboženských učeniach. Vďaka knihám a internetu sa vedia dostať rýchlo k protiargumentom a faktom. Nie je to teda už len ten neistý vnútorný pocit z podivnosti rozšírených tradícií o niekom tam hore, ktorého ste nikdy nevideli. Nadobudnutím lepšieho prehľadu získavajú aj väčšiu sebadôveru, odhodlanosť a istotu vo svojom presvedčení. Následne sa neboja vystupovať verejne ako ateisti a púšťať sa do debát, ktoré boli stáročiami sofistikovane cibrené teológmi a apologétmi až do absurdnej filozofickej zložitosti.

A vidia, že zďaleka v tom nie sú sami - hlavne prekvapujúce je to pre arabské krajiny, kde takmer neexistuje náboženská opozícia a prístup k takejto kritike je oficiálne nemožný. Práve v týchto krajinách si moslimovia stiahli vyše 13 miliónov neoficiálnych kópií knihy Boží blud, reakciou načo sa Dawkins rozhodol sprístupniť voľnú pdf verziu s oficiálnym arabským prekladom.

Ešte predtým, než si o týchto knižných dielach povieme viac, vráťme sa na chvíľku na začiatok, ku vzniku nového ateizmu.

Pojem "nový ateizmus" prvýkrát použil novinár Gary Wolf v roku 2006 v článku pre Wired.

Podľa anglickej wikipédie zastáva nový ateizmus názor, že povery, náboženstvo a iracionalita bynemali byť jednoducho tolerované, ale mali by byť kritizované a podrobené racionálnym argumentom, a to hlavne ak sa pokúšajú neprimerane vplývať na širokú verejnosť prostredníctvom politiky a vzdelávania.

Jeho zrod v anglo-americkom prostredí je spojený s mnohými udalosťami, ktoré na začiatku 21. storočia prekročili isté hranice akceptovania náboženskej intolerancie. Ak by sme neboli svedkami udalostí z 11. Septembra 2001 v USA, zabíjania za karikatúry Mohameda v Dánsku, presadzovania kreacionizmu v Amerických školách ako alternatívy k vedeckému vysvetleniu vzniku sveta či nárastu povedomia o pedofilných aférach v katolíckej cirkvi, asi by nový ateizmus ani nikdy nevznikol.

Hlavnými predstaviteľmi tohto smeru sa stali evolučný biológ Richard Dawkins, žurnalista Christopher Hitchens, neurovedec Sam Harris a filozof Daniel Dennett, ktorí sú nazývaní aj "štyria jazdci nového ateizmu" - ako narážky na štyroch jazdcov apokalypsy (z biblickej Knihy zjavení). Tento termín sa ujal aj pri názve DVD "The Four Horsemen" s dvojhodinovou nemoderovanou diskusiou týchto štyroch pánov z roku 2007 pri okrúhlom stole v Hitchensovom byte.

Práve títo štyria intelektuáli sú pokladaní za hlavných reprezentantov nového ateizmu, a to vďaka popularite ich kníh, ktoré sa dostali na trh v rokoch 2004 až 2007 a stali sa obrovskými bestsellermi.

Sú to knihy "Koniec viery - s podtitulom: Náboženstvo, teror a budúcnosť rozumu" od Sama Harrisa z 2004, "Boží blud" od Richarda Dawkinsa z 2006, "Zlomenie kúzla" (Breaking the spell) od Daniela Dennetta z 2006 a "Boh nie je veľký - s podtitulom: Ako náboženstvo všetko ničí" od Christophera Hitchensa z 2007. Občas sa k týmto štyrom jazdcom pridružuje aj jedna jazdkyňa Ayaan Hirsi Aliová, ktorej kniha "Rebelka" z roku 2006 rozpútala rovnako silnú debatu.

Nielenže"nový ateizmus" nie je nikde exaktne definovaný, neexistuje ani konsenzus ohľadne toho, kto sú a kto nie sú "noví ateisti". Novými ateistami nie sú iba menovaní štyria páni. Za nových ateistov sa pokladajú aj mnohí ďalší vedci, akademici, filozofi, spisovatelia a v širšom poňatí do skupiny patria aj rôzni youtuberi, blogeri či lokálni rečníci a aktivisti. Medzi najznámejších verejne vystupujúcich ateistických aktivistov sa radia osobnosti ako herec Ricky Gervais, astrofyzik Lawrence Krauss, moderátor a komik Bill Maher, vedec Michael Shermer, herec Stephen Fry, bývalý kňaz Dan Barker, prof. psychológie Steven Pinker, youtuber a aktivista Matt Dillahunty, spisovateľ Douglas Adams a mnohí mnohí ďalší. Ich knihy, debaty a videá ovplyvnili množstvo ľudí prehodnocujúcich svoju vieru, čo im následne dopomohlo uspokojujúco opustiť ich zabehnuté náboženské tradície.

Ani jeden z týchto pánov nie je samozrejme dokonalý a ani jeden neponúka myšlienky, ktoré by boli neoddiskutovateľne bezchybné. Nový ateizmus nie je o dogmách a títo páni nie sú neomylnými pápežmi. Samozrejme sa dá v tom či onom s niečím čo povedali či napísali nesúhlasiť. Tiež nesúhlasím bezvýhradne s každým ich názorom. Je ale úplne smiešne, ak ich niekto ohovára či osočuje kvôli nejakému názoru, hláške či tweetu s ktorým nesúhlasili a následne znehodnocujú ich dlhodobý prínos v oblasti zdokonaľovania konverzácie, presadzovania vedeckého pohľadu na svet, hlásania humanizmu a budovania sveta bez povier a predsudkov. Títo páni urobili v tomto smere za dekádu oveľa viac, než všetci ich ohovárači za celý svoj život. Každý mne známy ateistický aktivista, ktorý sa rozhodol verejne vystupovať a diskutovať sa venuje tejto osvetovej činnosti s pozitívnym úmyslom a nádejou, že pomôže ľuďom zbaviť sa povier a chybného uvažovania.

Niektorým popredným a hlasným ateistickým aktivistom sa občas vyčíta ich anti-religiózny, čiže takzvaný "militantný" spôsob vystupovania proti náboženstvám. Tieto pojmy (militantný ateizmus či anti-teizmus) však používajú hlavne kritici nového ateizmu, ktorí sa cítia dotknutí tým, že ich nedotknuteľné náboženstvá zrazu niekto dokázal kriticky hodnotiť. Ako vraví teoretický fyzik Lawrence Krauss: "Ak je kladenie otázok považované za militantné, tak SOM militantný ateista."

Náboženstvo musí byť podrobené kritickému pohľadu rovnako ako napríklad politika. Kňaz, rabín či imám nie sú iní ľudia, než politici. Na politikov si ľudia bežne robia neprimerané narážky, no skúste sa kriticky obuť do nejakého pedofílneho a skorumpovaného kňaza a dedinčania vás vidlami vyženú čo najďalej. Veľa veriacich takúto kritiku nedokáže prijať a už len kladenie nepríjemných otázok považujú za atak, osočovanie či rúhačstvo. Preto ide skôr o zdanie agresivity. Na rozdiel od napríklad náboženských vojen proti oponentom všetkých druhov, môže byť novodobá diskusia, blogovanie a písanie kníh považované za agresiu naozaj iba medzi bigotnými ľuďmi.

Ak chápeme "nový ateizmus" ako aktívny a otvorený spôsob šírenia myšlienky hodnotného života bez boha či božstiev, presadzovanie vedeckého poznávania namiesto tradícií a náboženských doktrín, kritizovanie dogmatickosti a nedotknuteľnosti, tak dostaneme pomerne veľkú skupinu ľudí. Ja osobne do nej radím aj ľudí, ktorí sa síce neradi hlásia k novému ateizmu napr. astrofyzik Neil deGrasse Tyson, novozákonný historik Bart Ehrman či popularizátor vedy Bill Nye, no ktorých knihy, dokumenty či prednášky sú tak významné, populárne a s obrovským dopadom na náboženský skepticizmus, vedu a rozum, že by si podľa mňa zaslúžili obsadiť túto kategóriu aktívnych šíriteľov racionality počiatku 21. storočia.

Ich výčitky voči niektorým hardcore anti-teistom však plne chápem. Do kategórie nového ateizmu sa vo všeobecnosti totiž radia aj tí, ktorí akékoľvek náboženstvo považujú doslova a v každom smere za hlúpe, ignorantské a vysmievaniahodné. Podľa mňa takýto silne generalizačný a bezkompromisný prístup šírenia myšlienok sekularizmu a ateizmu neponúka priestor na zdravú diskusiu a presvedčenie. Často dokonca funguje kontraproduktívne. Veriaceho nie len že nepresvedčí, ale skôr ho utvrdí v tom, že k ateistom patriť ani nechce. Je ťažké si predstaviť, že presvedčíte niekoho o vašom pohľade na vec tým, že ho budete stále urážať a vynadáte mu do slabomyseľných či idiotov len preto, že niečomu verí a nemá na to dostatočne rozumný dôvod. Urážky nepomôžu, kľudná diskusia plná rozumných vysvetlení a argumentov má oveľa väčšiu šancu uspieť.

Nový ateizmus je naozaj v tomto poukazovaní na nespravodlivé zaobchádzanie, chyby či prešľapy otvorenejší a nebojácnejší. A aj musí byť. Kritici sa už nemusia báť protikacírkych plameňov či perzekúcie. V diskusiách treba však rozumne uvážiť, čo sú prijateľné limity, vystupovať priateľsky a snažiť sa oponenta presvedčiť a nie urážať a strápňovať. Takto má nový ateizmus väčšiu šancu uspieť. A takto vystupuje aj markantná väčšina ateistov pri svojom poslaní. Nepoznám popredného ateistického aktivistu, ktorý by nerozumel základnému pravidlu, že pri kritike náboženstiev sa musia kritizovať ich konkrétne chybné idee, dogmy a negatívne činy a nie veriaci ako celok, či náboženstvá ako celok.

Paradoxná situácia však nastáva, ak za akokoľvek kľudné a rozvážne KRITIZOVANIE nábožensky motivovaných činov ako: exorcizmus, liečenie vierou, zabíjanie zo cti, kameňovanie za opustenie viery, zohavovanie detských genitálií, obmedzovanie práv menšinám, teroristické útoky, sväté vojny, strašenie detí peklom či iné nábožensky motivované akty, ste nakoniec VY ako KRITIK označený za agresora. A musím priznať, že v poukazovaní na tieto často prehliadané silne negatívne skutočnosti, ktoré mali či majú organizované náboženstvá na svedomí, je nový ateizmus veľmi priebojný a neodbitný. Je dobré, že takáto opozícia a hlasná kritika existuje a poukazuje na všetko negatívne, čo sa v mene náboženstiev či v mene Boha vykonalo či stále snaží presadiť.

Tak si to priebežne zhrňme. Čo je teda nové na novom ateizme? Jeho sociálny rozmer, spôsob šírenia myšlienok, nebojácna kritika a jasná argumentácia. Toto sú hlavné dôvody, prečo sa vlna ateizmu začala šíriť a získala si hlavne v "západných" krajinách značnú pozornosť a popularitu. Knihy, blogy či vlogy popredných nových ateistov neslúžili na prekonvertovanie zarytých moslimov či fundamentálnych kresťanov na bezvieru - myslím, že to ani nikým nebolo očakávané - ale pomohli pochybovačom získať skvelé odpovede na otázky, ktoré ich trápili a mnohí ateisti si často povedali: "Presne tak! Takto to chápem aj ja, no nikdy som nevedel použiť tie správne slová a tak dobre sa vyjadriť."

A ešte si povedzme, čo "nový ateizmus" určite nie je.

Rozhodne nie je náboženstvom. Mnohých veriacich som to už počul povedať. Náboženstvo je odvodené od slova "boh", čo je presne to, čo ateizmus neuznáva. Náboženstvá sú z podstaty postavené na viere a nie na faktoch. A aj keby sme pripustili, že nový ateizmus by mohol byť istou formou kvázi-hnutia, má aj tak ďaleko od organizovaného náboženského hnutia s dogmami, doktrínami, rituálmi a organizačnou štruktúrou. Pár faktických či kritických kníh, konferencií a súdržnosť v "boji" proti šíreniu nepodložených tvrdení nie je totiž nič také, ako napríklad katolícka cirkev s jej štruktúrovanou hierarchiou a učením.

Nový ateizmus navyše nikdy nemal ciele. Vznikol ako reakcia na isté netolerovateľné konania náboženských skupín v spoločnosti, ktoré spôsobili, že pohár trpezlivosti mnohým značne pretiekol. Nikdy však nebol militantný ako napríklad sovietsky ateizmus presadzovaný komunistami, ktorého propaganda hlásala razantné ukončenie náboženstiev v rámci jednej dekády, znárodňovala či ničila cirkevné vlastníctvo, rušila sviatky a zatvárala náboženských predstaviteľov. To bol komunizmus, násilne tlačiaci vlastnú propagandu v strachu z konkurenčných ideológií. Tento násilný spôsob vynucovania poslušnosti nemal a ani nikdy nemohol dosiahnuť úspech. Našťastie.

A aká je budúcnosť nového ateizmu? Dnes už nie je nový ateizmus až tak razantný a hlasný ako v prvej dekáde 21. storočia. Vďaka mnohým skvelým knižným publikáciám a videám na youtube ponúkol však obrovskú základňu argumentov a myšlienok pre každého, koho táto téma zaujíma. A aj vďaka tejto vlne, či skôr tsunami ľahkoprístupných zdrojov informácií dokážu dnes pochybujúci ľudia hľadajúci rôznorodé názory a myšlienky ľahko natrafiť na dobre a zrozumiteľne podané odpovede na ich otvorené otázky. Zdvihol aj povedomie o ateistoch a ukázal svetu, že ateisti nie sú vôbec nejaká malá skupinka na okraji spoločnosti. Nesmie sa prehliadať a nechce byť riadená ľuďmi presadzujúcimi svoje predpotopné názorové myšlienky založené na náboženských tradíciách.

Termín noví ateisti dnes už nemá pevne definované hranice skupiny. Je vlastne úplne jedno či ste starí, noví či ešte novší ateisti. Ak neveríte v náboženské tvrdenia o existencii boha, lebo Vám, rovnako ako mne chýbajú dôvody k takémuto presvedčeniu, ste ateisti. Neprestante teda premýšľať, neprestante hľadať odpovede na tieto otázky a buďte zdravo skeptickí.