Mňa nikdy nikto nepresvedčí.

21.02.2019

Za najsmutnejší koniec diskusie s veriacim (po desiatkach predložených protiargumentov) pokladám konštatovanie: "Ja VIEM, že môj Boh je dobrý a NIKTO ma NIKDY nepresvedčí o opaku či o tom, že neexistuje."

Diskutovať s takto bigotným človekom naozaj nemá zmysel. Mnohí fundamentalisti dokonca tvrdia, že ani milióny dôkazov by nestačili na to, aby zmenili ich postoj k Bohu. 

A práve tento stav mysle je pre mňa záhadou. Ako je možné, že sa človek dokáže uspokojiť s hrejivým klamstvom a nezaujíma ho skutočnosť? Je to strach, obmedzenosť, nesprávny výchova?

Najväčší rozdiel medzi takouto osobou a mnou (a myslím, že aj väčšinou ateistov) je, že mne stačí aj malý dôkaz a svoje doterajšie presvedčenie, ktorému som doposiaľ mylne veril, zmením. Sú vedci, ktorí celý život pracovali na vedeckej hypotéze, ktorá sa nakoniec preukázala ako mylná. Aj Einstein sa mýlil, keď predpokladal statický vesmír a zaviedol kozmologickú konštantu. Po dôkaze rozpínania vesmíru však svoj postoj prehodnotil a uznal, že sa mýlil.

Osobne verím napríklad, že evolúcia je fakt a jej pravdivosť dokladajú mnohé vedné obory. Stačila by však jedna fosília králika v prekambrijskej vrstve (príklad od J. Haldane) a teória evolúcie ako ju presadzujeme by padla. Svoju vieru (dôveru) by som prehodnotil podľa nových poznatkov (vyvrátiť biologickú evolúciu na základe kvánt dôkazov ktoré dnes máme je však asi už nemožné).

Všetci sa môžme mýliť a aj sa často mýlime. Silou osobnosti je vedieť zmeniť svoj názor, ak sa preukáže, že pravda je niekde inde. Uzavretá myseľ bez možnosti zmeny postoja je však smutnou ukážkou ľudskej obmedzenosti.